6. 8. 2021

1. Privítanie (KM)

Milí priatelia, dnešnú meditáciu som pripravil podľa knihy: Podeľme sa s múdrosťou (Dobrá kniha, Trnava 2019). Kniha je zostavená z príbehov a názorov starších ľudí z celého sveta na témy: práca, zápas, láska, smrť, nádej. K ich príbehom sú priradené komentáre pápeža Františka. Dnešná meditácia je z kapitoly o nádeji (s. 148-153).

2. Modlitba

Pane Ježišu, ty si nám zjavil, že svoj pravý domov a istotu nachádzame u milosrdného Boha. On nás vedie a posilňuje v mladosti i starobe. Prosíme, aby sme si zachovali otvorenú myseľ a srdce, aby sme spoznali, kam a ako nás vedie Boh. Prosíme aj za odvahu prekonávať ťažkosti a nehľadať svoj úspech, ale zachovať si česť a slúžiť Božej sláve. Amen.

3. Téma (lektor)

V pokračovaní kapitoly o nádeji je zmienka o postihnutej žene menom Gabriela z Kolumbie. Má 86 rokov, od 7 rokov bola sirota, potom sa o ňu starala teta. V súčasnosti je už 10 rokov v domove pre postihnutých ľudí. Spomína, že keď jej zomrela teta, modlila sa, aby ju Boh neopustil. Vraví, že počula jeho hlas, ako jej odpovedá: „Som s tebou… Boh nás nenechá nikdy opustených,“ hovorí Gabriela.

Kay Thuerkeová má 85 rokov, žije v USA. Bola podnikateľkou. Keď s ňou pripravovali rozhovor do knihy, všimli si, že má na sebe veľmi peknú deku. Kay vysvetlila, že prežila štvrté štádium rakoviny, a keď začala brať liečbu, priatelia jej uplietli tú deku. Každý na ňu počas práce myslel a vplietol do deky svoje modlitby. „Keď som sa do nej zabalila, cítila som ich modlitby.“ Kay hovorieva Bohu: „Prosím ťa, stoj pri mne.“ – „A čo vám Boh odpovedá?“ – „Myslím, že ma objíma okolo pliec a že to bude vždy tak.“

Desmond O´Grady má 76 rokov, je jezuita a kaplán v nemocnici pre mentálne chorých v Dubline, v Írsku. Sám trpí Alzheimerovou chorobou. Hovorí, že ochorenie mu pomáha lepšie pochopiť ťažkosti, ktorými trpia jeho pacienti. Vedia, že aj on je chorý, čo uľahčuje ich vzájomný vzťah. Keď netají svoju chorobu, ostatní vidia, že dá sa žiť, aj keď človek nie je celkom fit. Pýtali sa ho, ako vníma Boha. Desmond povedal: „Nečakám, že Boh sa mi bude normálne prihovárať. Nehovorím mu veľa, ale uvedomujem si jeho prítomnosť. Nečakám, že ma Boh vylieči. Nevadí, nestrácam dôveru. Keď som bol malý chlapec, bola raz v noci veľká tma a ja som sa veľmi bál. Prešiel som po posteli k malému okienku, vykukol som von a uvidel som záplavu svetielok. Nikdy v živote som nevidel takú hviezdnatú oblohu. Vtedy som si povedal: Žijem na správnom mieste. Je tu niekto, kto ma zachráni, a tento vesmír je tu pre mňa. Neviem, koľko mi pamäť vydrží, ale takýchto spomienok mám veľa. Vnímam ich ako láskavosť stvorenia.“

4. Komentár pápeža Františka a vysvetlenie (K. M.)

Pápež František komentuje: „Páter Desmond je nemocničným kaplánom a má podobnú chorobu ako jeho pacienti. Podobá sa na Ježiša, ktorý vzal na seba naše choroby. Ježiš sa k nám približuje nielen cestou poznania, slovami alebo nejakým životným plánom, ale aj cez naše choroby. On ich prijal a odniesol na kríž. Kristus nám slúži v utrpení, lebo znáša rovnaké životné podmienky ako tí, ktorých chce vyliečiť. Pátra Desmonda choroba naplnila kontemplatívnou láskavosťou. To ma hlboko oslovuje. Z tejto situácie napriek tomu, aká je, cítim vyžarovať nádej.“

Keď premýšľame o týchto skúsenostiach a slovách pápeža Františka, možno si povieme, že aj my by sme radi mali podobnú skúsenosť. Samozrejme, nie s chorobou, ale s nádejou. Chorobu si neželáme, ale je dobre s ňou počítať, a keď príde, s ňou bojovať. Pre veriaceho človeka nádej spočíva v skúsenosti, že napriek trápeniam necítime sa opustení. Ak si niekto myslí, že sa to dá namýšľať, nesúhlasím. V trápení je nemožné presviedčať seba samého, že sa netrápim.

Páter Desmond ako kňaz medzi chorými nečaká, že Boh sa mu bude prihovárať normálnym spôsobom a ani on Bohu veľa nerozpráva. Veď Boh vie, akí sme a po čom túžime. Je v tom istá odovzdanosť, ale nie pasivita. Pokojná odovzdanosť, vnímanie Boha vo stvorenej prírode, ako cez ten zážitok z detstva. Aj to je dar, že ľudia strácajúci pamäť si síce nepamätajú, čo sa stalo ráno a včera, ale hlboké zážitky v nich pretrvajú. Kto to vie spracovať, kontemplovať, teda precítiť, premodliť, ako hovorí pápež František, stane sa láskavým človekom. A v tom je naozaj nádej.

5. Otázky (lektor)

Máme nádej, žijeme v nádeji? Žijeme v nádeji aj vo svojich trápeniach? Prosíme pokojne Boha o sprevádzanie, jeho sprevádzajúcu prítomnosť? Sme vďační svojim blízkym za ich modlitby? Vieme povzbudiť našich chorých a dať im najavo, že sme s nimi?

6. Modlitba (na kľačadle) Pane Ježišu, ty si viedol svojich učeníkov k tomu, aby hľadeli na svet s otvorenými očami a nikým nepohŕdali. Nauč aj nás, že Boh koná v našich osobných príbehoch a nebráni sa vstúpiť do života hriešnych ľudí. Nech vždy znova objavujeme, čo si pre nás pripravil, a zachováme si schopnosť snívať a svoje sny aj uskutočňovať. Amen.