Mk 9,2-10

V situácii pokračujúcej nákazy pripomenul nedávno jeden z ministrov slovenskej vlády, ako sa obyvatelia Trnavy v r. 1710 modlili, a tým prispeli k ukončeniu moru vo svojom meste. Je historickým faktom, že po procesii obyvateľov mesta s obrazom Panny Márie mor v Trnave ustal. Čo sa presne stalo, dnes nedokáže nik povedať – či procesia bola príčinou ukončenia nákazy alebo bola poďakovaním za jej koniec. Isté je, že tisíce obyvateľov Trnavy a okolia podnes nachádza v starodávnom obraze P. Márie útechu a posilu.

Na dnešnú nedeľu čítame z evanjelia o zvláštnej udalosti. Autor textu zdôrazňuje, že Ježiš, keď sa šiel modliť, nevzal so sebou všetkých učeníkov, iba troch. To, čo zažili, nazývame Ježišovo premenenie. Učeníci videli Ježiša ako prežiareného slnkom a tiež dve veľké postavy svojej náboženskej tradície – Eliáša a Mojžiša. Pre apoštolov bol zážitok krásny a zároveň desivý. Peter chcel zážitok zafixovať, chcel stavať stánky, ako my, keď na mieste posvätného zážitku staviame kaplnky. Keď sa im pohľad na Ježiša zahalil, počuli hlas, ktorý pochopili ako hlas Boží – odkaz na Ježiša, že je milovaným Synom Boha a že ho treba počúvať. Podobne ako pri udalosti pred 300 rokmi v Trnave nevieme dokázať, čo sa presne stalo, ale takisto platí, že ide o zážitok, ktorý pomáha pochopiť, kto je Ježiš a prečo ho máme počúvať.

Pri čítaní z Biblie by sme mali mať na pamäti, že temer nikdy nejde o presný záznam udalostí, ale o ich reflexiu, premýšľanie, a najmä o svedectvo, že viera v Boha funguje. Nie viera, že sa niečo divné stalo, ale viera, že s Bohom možno mať skúsenosť a overiť si to. Ak sa pýtame, čím a ako, odpoveď sme dostali v závere dnešného rozprávania. Najprv nechápeme, čo sa deje, potom môžu prísť ťažkosti i utrpenie a my stále nechápeme, a napokon niekto vstane z mŕtvych. Že naozaj, vieme vďaka tomu, že už sa nedívame, ako je niekto nachvíľu premenený, ale poznávame, že my sme premenení. Už nie Ježiš rozpráva sa s Eliášom a Mojžišom, ale my sa rozprávame, a to najmä s Ježišom.

Prví Ježišovi učeníci a učeníčky boli ľudia židovskej tradície. Preto je rozprávanie o Ježišovom premenení podané dôležitými obrazmi z tejto tradície. Na vysokom vrchu sa modlil Eliáš a Mojžiš tam prijal tabule Božieho zákona. Na vrchu sa teraz modlí Ježiš, nositeľ „nového“ Zákona, a predstavitelia toho starého sú mu podriadení. Mojžiša kedysi pri modlitbe zahaľoval oblak, teraz oblak zahalí Ježiša a z neho, z tajomnej hmly, zaznie Boží hlas. Udalosť je celá vyrozprávaná takýmito pre veriacich Židov zrozumiteľnými obrazmi. Jej význam sa nám vyjaví vtedy, ak tie obrazy vieme čítať a keď ich vnímame vcelku.

V Biblii, ale aj v životopisoch svätých, spomínajú sa mnohé udalosti, ktoré označujeme ako zázrak. Ľudia, ktorí sa na takéto udalosti dívajú kriticky, majú pravdu potiaľ, kým upozorňujú, že človek veriaci v zázrak môže strácať kontakt s realitou a ten zázrak slúži ako únik z reality. Na toto nebezpečenstvo ale upozornil Ježišových učeníkov aj Boží hlas, keď neodobril Petrov nápad stavať stánky, fixovať zážitok a schovať sa doň, ale vyzval vystúpiť zo zážitku a s prežitou udalosťou vojsť novým spôsobom do reality. Na rozdiel od mnohých našich súčasníkov, ktorí vládzu uniesť šedivú realitu len tak, že sa tešia na nejaký zážitok (umeleckú udalosť, zábavu alebo výlet), majstri duchovného života varujú pred snahou preceňovať také zážitky a vedú k pochopeniu ich významu, aby nám pomohli v šedivej a často i boľavej realite žiť.

Odborníci, tzv. kunsthistorici, komentujú tvorbu umelcov a divákom či poslucháčom pomáhajú porozumieť význam a hodnotu umenia, čo na prvý pohľad či prvé počutie nemusí byť ľahké. Podobnému cieľu slúžia biblické a teologické vysvetlenia. Len si musíme dať pozor – v umení i náboženstve –, aby sme slovami zážitok nepokazili, iba ho priblížili. Obraz, Božie slovo, náboženský zážitok musia hovoriť samy za seba, tým, že nás premieňajú. Slávny nemecký básnik Rainer M. Rilke po návšteve parížskeho Louvru sa vyznal, že sa ocitol pred jedným obrazom a počul hlas: „Musíš zmeniť svoj život.“ Ako mladý kňaz som pôsobil v Trnave, kde som zažil veľké slávnosti, ktoré sa na počesť Trnavskej P. Márie konali. V jednom roku sa farský kostol opravoval a slávnosti sa konali v tzv. univerzitnom kostole. Na posledný deviaty deň sme obraz P. Márie mali preniesť späť do farského kostola. Procesie za vlády komunistov neboli dovolené, obraz sa mal preniesť po tichu a po tme. Vzácny, pomerne ťažký obraz som niesol v rukách ešte s jedným kňazom. Išli sme zadnými uličkami, nik o tom nemal vedieť, ale ľudia sa to dozvedeli a vytvoril sa pomerne veľký zástup, ktorý šiel s nami. Odvtedy uplynulo asi 40 rokov. Podnes  nezabúdam na ten zážitok, ako som mal ten obraz v rukách a ľudia sa ho dotýkali a plakali.

Obraz P. Márie a ešte viac evanjelium, Ježiš a jeho slovo, zážitky s ním, nás nevolajú, aby sme z reality unikli, naopak, volajú nás, aby sme do nej vošli, ale premenení. O to viac, ak je realita ťažká a boľavá ako dnes.