AutorMt 2,1-12
Niektoré časopisy pravidelne uverejňujú tzv. horoskopy čiže predpovede budúcnosti podľa usporiadania hviezd na oblohe. Vychádza sa z toho, že každý sa narodil pod nejakým hviezdnym znamením a že z toho znamenia dá sa posúdiť budúcnosť človeka. Neviem, či niekto verí tomu, čo o ňom píšu v horoskope, ale dúfam, že väčšina to číta len na zábavu.
Keď na sviatok Zjavenia Pána čítame o hviezde, ktorá priviedla mudrcov do Betlehema, nejde o výklad z horoskopu. Na oblohe sa malo ukázať zvláštne znamenie, ktoré si niektorí ľudia dali do súvisu s narodením nového židovského kráľa. Rozprávanie o hviezde a mudrcoch sa nachádza v Matúšovom evanjeliu. Z neho sa dozvedáme, že mudrci hľadali nového kráľa najprv na Herodesovom dvore. Keď im znalci Sv. písma povedali, že Mesiáš sa narodí v Betleheme, mudrci sa vybrali tam a dieťa naozaj našli.
Čo nám toto rozprávanie hovorí? Oznamuje sa zvesť, že Ježiša si prišli uctiť cudzinci, ale vlastní ľudia si ho neuctili. Ešte presnejšie, oznamuje sa, že Ježiš je Mesiáš (Kristus), židovský kráľ. Podľa židovskej viery je skutočným kráľom Izraela len Boh sám (nie Herodes, ani nik iný). Teraz sa dodáva, že Ježiš je jeho syn, Boží vyvolený. Pre pochopenie príbehu o mudrcoch treba rozlišovať výpoveď a jeho formu. Výpoveď príbehu znie: Ježiš je Boží Mesiáš. Forma príbehu je zaujímavá, ale ak sa pýtame, či sa všetko stalo tak, ako čítame, treba odpovedať: Stalo i nestalo. V slovenskom preklade Matúšovho evanjelia sú tajomní cudzinci označení ako mudrci. V gr. a lat. texte sú spomínaní ako mágovia. Tak sa nazývali perzskí kňazi, ktorí sa na kráľovskom dvore venovali prírodným vedám, hvezdárstvu a vešteniu. Mohli takíto ľudia prísť do Jeruzalema a hľadať malého Ježiša? Kto chce, môže tomu doslovne veriť, ale dôležité je niečo iné. Na to poukazuje názov dnešného sviatku Zjavenie Pána, čím sa myslí zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi.
Všimnime si, že príbeh o mudrcoch máme len v Matúšovom evanjeliu, teda v texte, ktorý vznikol medzi kresťanskými Židmi a odráža namáhavý zápas s tými Židmi, ktorí Ježiša ako Mesiáša neprijali. Čo si máme predstaviť, keď v príbehu o mudrcoch čítame, že veľkňazi a zákonníci vedia, kde sa Mesiáš narodí, ale k mudrcom sa nepridajú a nejdú sa mu pokloniť? Matúš to nepíše predovšetkým o Herodesovi, ktorý vládol v Jeruzaleme v časoch Ježišovho narodenia, ani o kňazoch a zákonníkoch z čias jeho detstva, ale píše to o veľkňazoch a predstaviteľoch židovstva z čias Ježišovho verejného pôsobenia. Píše o Židoch, ktorí sa vo Sv. písme vyznali, ale napriek tomu Ježiša odmietli a odsúdili na smrť, lebo ho ako Mesiáša neprijali. Mudrci v Matúšovom príbehu môžu byť nejakí neznámi cestovatelia, ktorí sa v čase Ježišovho narodenia prišli do Betlehema pokloniť, ale pravdepodobnejšie je, že v ich postavách Matúš znázornil ľudí, ktorí v Ježiša ako Mesiáša, Božieho Syna, uverili spomedzi pohanov.
Postavy pohanov, ktorí na rozdiel od mnohých Židov v Ježišovo božské poslanie uverili, nájdeme na viacerých miestach Matúšovho evanjeliu. Známy je stotník z Kafarnauma, ktorému Ježiš uzdravil sluhu. Ten Ježišovi povedal, že sa necíti hoden, aby Ježiš vošiel pod jeho strechu. Chcel povedať, že vie: Nie som pre vás kóšer, som pre vás nečistý. Ježiš však pochváli vieru tohto muža a povie: „U nikoho v Izraeli nenašiel som takú veľkú vieru“ (Mt 8,10). Pohanov, ktorí uverili, dáva Matúš za vzor aj pri zmienke o Ninivčanoch a kráľovnej z juhu (Mt 12,41-42), a tiež pri pohanskej žene, ktorá Ježiša prosila o uzdravenie svojej dcéry (Mt 15,28). Jasné sú aj podobenstvá o vinohradníkoch (Mt 21,33-43) a svadbe kráľovho syna (Mt 22,2-10), ktoré odsudzujú neveru Židov a spomínajú pozvanie pohanov do spoločenstva viery. Napokon po Ježišovej smrti vieru v neho vyzná opäť cudzinec, stotník pri kríži, keď povie: „On bol naozaj Syn Boží“ (Mt 27,54).