Farnosť Borinka, dekanát Bratislava – Sever, jún 2022. Nasledujúci text sme poslali centru pre synodálnu cirkev v našej bratislavskej arcidiecéze.

Úvod

Cesta synodality v našej farnosti spočívala v desiatich týždenných stretnutiach. Stretnutia boli otvorené pre každého záujemcu. Napriek všestrannej propagácii (kázne a oznamy na sv. omšiach, internetová stránka farnosti, osobné stretnutia, zriadenie mailovej schránky) možno povedať, že nebol zaznamenaný väčší záujem o účasť na synodálnych stretnutiach. Stretnutí sa zúčastňovalo približne 10-15 osôb, väčšina z nich boli stáli účastníci, niektorí sa zúčastnili príležitostne. Vybadať možno jeden z hlavných problémov dnešnej cirkvi – malé vedomie zodpovednosti za život cirkvi medzi veriacimi a malý záujem o účasť na aktivitách.

Naša situácia

Obec a farnosť Borinka patrí k najmenším obciam v bratislavskej arcidiecéze. Dlhé desaťročia nemala vlastného kňaza. V obci nie je škola, za prácou ľudia zväčša cestujú do Bratislavy. Väčšina ľudí tak pracuje mimo obce a po návrate z práce stará sa o svoju domácnosť. V ostatných rokoch sa obyvateľstvo mení, pôvodní obyvatelia ubúdajú, z nových sa do farnosti integruje málokto. Na účastníkoch bohoslužieb z pôvodnej obce vidno, že v minulosti neboli vedení k otvoreným rozhovorom o svojej situácii, o obci a cirkvi. Do synodálneho rozhovoru sa zapájali najmä ľudia, ktorí sa do farnosti nedávno prisťahovali alebo k nám radi dochádzajú na bohoslužby.

Ukázal sa aj taký problém, že máme v obci veriace rodiny, ktorým sú podnety pápeža Františka a synodálny proces našej cirkvi úplne cudzie, až protikladné k ich chápaniu viery a cirkvi. Títo ľudia sú ťažko osloviteľní, hoci sú navonok pevne veriaci. Do života vo farnosti sa nezapájajú a hľadajú sebe podobných mimo farnosti.

V týchto podmienkach sme si zo synodálnych tém vybrali tému č. 5: Spoluzodpovednosť za misiu. Pri tejto téme je pre nás dôležité pýtať sa, ako sa dá v takej malej obci nachádzajúcej sa v blízkosti mesta prejsť z tradičného cirkevného spoločenstva, kde sociálne a historické podmienky do polovice 20. st. napomáhali príslušnosti obyvateľov ku katolíckej cirkvi a stotožneniu sa s obcou, k cirkevnému spoločenstvu, ktoré budú tvoriť ľudia vo viere aktívni, sebavedomí, voči verejnosti otvorení, a súčasne zodpovední za miestnu farnosť.

Svedectvo, pravidlá a zvyky

Zo spoločných synodálnych rozhovorov vyplynula dôležitosť osobného svedectva a príkladu ako najlepšia cesta evanjelizácie. Toto osobné svedectvo však nemôže byť sebaprezentáciou ľudí, ktorí sú úplne presvedčení o sebe a svojej pravde, ale musí vyplývať z hlbokého osobného vzťahu s Bohom. Skúsili sme, že najprv sa musíme učiť hovoriť s Bohom, aby sme mohli hovoriť o Bohu.

Jedným z problémov je, že keď hovoríme o viere, používame špeciálny „cirkevný“ jazyk, ktorému ľudia z prostredia mimo cirkvi, ale čoraz častejšie aj mladí ľudia z veriacich rodín, nerozumejú. Preto je dôležité hovoriť dnes zrozumiteľným spôsobom; dá sa to aj cez symboly. Z prejavov ľudovej zbožnosti sú v našej farnosti pekným príkladom symboly, ktoré pre každého účastníka liturgie pripravuje pani kostolníčka (kvietky na Božie Telo, vetvičky na Kvetnú nedeľu, balíčky na Troch kráľov a pod.). V našej obci, kam chodí veľa ľudí na turistiku, môžu mať evanjelizačný charakter aj sakrálne miesta, ktoré sa snažíme obnoviť, aby boli svojou krásou príťažlivé aj pre širšiu verejnosť (kostol, kalvária, pohrebná kaplnka biskupa M. Bubniča, kaplnka na Med. Hámroch).

V súčasnosti je veľa kresťanov, katolíkov, ktorí nespĺňajú niektoré požadované podmienky pre slávenie krstu ich detí alebo pre slávenie sobáša. Ak prídu požiadať o udelenie sviatostí, je dôležité, aby zažili priateľský prístup od kňaza a ďalších členov miestnej cirkvi. Priateľské svedectvo o dôvodoch pre vieru a prijatie sviatostí musí mať prednosť pred zachovaním vonkajších predpisov. Tým sa dá pomôcť týmto ľuďom priblížiť sa aspoň o krok k pochopeniu a prijatiu viery a sviatostí.

Tradičné náboženské prostredie môže byť prekážkou odovzdania viery, lebo často dáva prehnaný dôraz na vonkajšie príkazy a formy. Ako vyplynulo z rozhovorov, niektorí mladí ľudia našli skutočnú vieru až po odchode z rodnej farnosti, ak stretli veriacich priateľov, u ktorých zažili, ako popri štúdiu a záľubách žijú príťažlivo svoju vieru.

V každom prípade farnosť treba vnímať nielen ako priestor na nedeľnú omšu, ale aj ako prirodzené spoločenstvo ľudí. Veriaci by mali tvoriť základ miestnej komunity – cez farnosť slúžiť širšiemu spoločenstvu – kde nebudú len pasívnymi prijímateľmi, ale spolutvorcami a účastníkmi. Skúsenosť, že človek patrí do spoločenstva a aktívne sa doň zapája, môže byť príťažlivá aj pre tých, ktorí ešte nepoznajú Boha.

Pre posilnenie spoluzodpovednosti za misiu treba zapájať viac ľudí do pastoračných služieb v cirkvi. Aj v menších farnostiach by bolo vhodné, aby v liturgii, charite a evanjelizácii pôsobili ľudia, ktorí budú na tieto úlohy miestnou cirkvou odobrení a pripravovaní. Muži a ženy z našich farností mali by sa cielene podľa súčasných podmienok cirkvi pripravovať na akolytát a lektorát, tiež na katechézu mimo školy. Pre misiu cirkvi by mohlo byť užitočné aj širšie využitie diakonskej služby. Podľa Skutkov apoštolov patrilo od počiatku k diakonskej službe hlásanie Božieho slova a sociálna práca. Diakon by mohol pôsobiť v pastorácii aj popri inom zamestnaní a vo viacerých farnostiach.

Pri zaužívaných liturgických službách, ako je čítanie a miništrovanie v kostole, je tiež veľký rozdiel, či sú ľudia na tieto služby pripravení alebo sa hľadajú na poslednú chvíľu pred sv. omšou. Čitatelia a liturgickí asistenti, či sú to deti, mladí alebo starší, mali by vnímať, že svoje úlohy nevykonávajú zo záľuby, ale zastupujú spoločenstvo farnosti podľa svojej charizmy.

S týmito úlohami súvisí aj úloha predmodleníkov v kostole, kostolníkov, organistov, členov spevokolov a ďalších aktérov úradnej liturgie i ľudovej zbožnosti. Tieto služby a úlohy, ktoré sa vykonávajú verejne, nemajú byť ponechané len na osobnú improvizáciu. Ak tieto verejné prejavy a modlitby majú mať evanjelizačný charakter, nemôžu byť staromódne, ale ani lacno moderné. Verejné liturgické i ľudové modlitby majú mať takú podobu, aby pomáhali dnešným ľuďom k rozhovoru s Bohom. Nemôžu sa opakovať len tie formy a obsahy, na ktoré sú zvyknutí tí najstarší z účastníkov pobožností. Musíme sa pýtať, nakoľko naše verejné modlitby majú evanjelizačný charakter, či sú našimi modlitbami a pobožnosťami osloviteľní aj ľudia, ktorí prichádzajú zriedkavejšie do kostola.

Odovzdanie viery mladým

Pri spoluzodpovednosti za misiu vidíme ako ďalší problém, že viacerí mladí ľudia, a to aj z veriacich rodín len ťažko prijímajú vieru a náboženské zvyky od predchádzajúcej generácie. Táto situácia trvá už niekoľko desaťročí.

Dôležité je, aby najviditeľnejšia podoba slávenia viery – sv. omša – vyjadrovala rodinnosť, priateľskosť, otvorenosť cirkvi. Treba sa radiť, ako prispôsobiť slávenie liturgie mladým. Ale nemá ísť o lacné prispôsobenie sa dobovej móde. Ide o kvalitu slova, hudby, prostredia a priateľskosť (pozývajúci charakter) spoločenstva. Je dôležité, aby cirkev pri sv. omši mala viac tvárí (okrem kňaza), ktoré budú synodálne a komunikatívne. Kázeň, homília, má byť inšpiratívna pre každodenný život. Máme hovoriť ako Ježiš, teda viac o živote, nie o Ježišovi mimo života!

Pocit zodpovednosti za život farnosti začína už výchovou v detských rokoch. Rodičia ju vzbudzujú v deťoch tým, že podporujú ich zapojenie do liturgie, do starostlivosti o obec, do vzdelávania sa vo viere. Je dôležité, aby sa starší i mladší vzájomne podelili o vlastnú skúsenosť. Nie však elitárskym spôsobom!

Pred mladými ľuďmi mali by sme byť zdravo kritickí voči súčasnému životnému štýlu, ktorý prehnane zdôrazňuje vlastný úspech, ale rovnako patrí k evanjelizácii aj kritika suchého cirkevného formalizmu. Mladí ľudia potrebujú zažiť cirkev, ktorá sa neschováva za formálne predpisy a poučky. Osobný príklad viery rodičov dnes nemôže byť len formálny (že idú do kostola), ale musí spĺňať aj ďalšie nároky: komunikatívnosť, úprimnosť, milosrdenstvo, empatia, solidarita, hrdosť na vieru a na cirkev.

Určite v našej cirkvi jestvujú základné princípy, ktoré sú nemenné a práve v tejto rýchlej a povrchnej dobe môžu slúžiť mladým ľuďom ako pevná opora. Ako také treba pri misii ukázať najmä na princíp prikázania lásky a Desatoro pochopené a žité podľa Ježišovej reči na vrchu. Cirkev kráčajúca s dobou je napokon cirkev, ktorá spoločnosti prináša svedectvo pomoci slabším a trpiacim.

Záver

Cesta synodality pre našu farnosť nekončí. Chceme pripravovať pôdu pre postupné vzbudenie väčšieho záujmu o život cirkvi. Okrem sv. omší v kostole a niektorých pobožností (na ktoré prichádzaj zopár starších ľudí) je dôležité pripravovať malé stretnutia, kde by sa hovorilo o aktuálnych témach a udalostiach a hľadali by sa odpovede pomocou Sv. písma. Stretnutia by mohli byť v priestoroch pri kostole alebo v priateľských domácnostiach.

Farnosť by mala byť živá komunita – iniciatívu nemusí mať iba farár. Užitočné sú aj malé „kávové/sladké posedenia“ po nedeľnej sv. omši alebo iné spoločné aktivity.