AutorJn 14,15-16.23b-26
Pred 10 rokmi som s priateľmi, kňazmi i laikmi, napísal text, ktorý sme nazvali Výzva na obnovu cirkvi. Text mal niekoľko bodov, týkal sa slávenia sv. omše, spôsobu života kňazov, farností, duchovných povolaní, katechézy i financovania cirkvi. Keď sme o texte hovorili na biskupskom úrade, jeden vyšší cirkevný predstaviteľ povedal: „Vieš, ale cirkev ako dobré auto potrebuje nielen motor, ale aj brzdy.“ Jeden kolega na to vtipne reagoval: „Problém je v tom, že niekto tak brzdí, že aj motor zhorí!“
Čo je v našej cirkvi motor a čo sú brzdy? Všeobecne sa brzdami môžu myslieť rôzne pravidlá, ale ten cirkevný funkcionár mohol myslieť aj seba v úlohe zodpovedného kontrolóra. Čo si však predstaviť pod motorom, hýbateľom cirkvi? Azda neprekvapím, keď poviem, že motorom by sa na prvom mieste nemal myslieť nejaký človek, ale Duch svätý. Podľa dnešného úryvku z Jánovho evanjelia Ježiš povedal svojim učeníkom, že prosí Boha, aby im dal namiesto neho iného Pomocníka (Tešiteľa), ktorý s nimi zostane naveky. Tento Pomocník, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v Ježišovom mene, ich naučí všetko a pomôže zachovať všetko, čo sa od Ježiša dozvedeli a čo s ním prežili.
V našej viere pokladáme Ježiša za zakladateľa a hýbateľa, v ktorom sa nám Boh najkrajšie prihovoril. Často to však chápeme viac historicky ako duchovne. Vieme, ako si Ježiš vyvolil apoštolov a učeníkov, ako si oni neskôr našli ďalších prívržencov a ako sa postupne rozbehli dejiny kresťanstva a cirkvi vo svete. Keď pozorne čítame dnešný úryvok evanjelia, však vidíme, že v tomto procese nešlo o šikovnú organizáciu a stratégiu. Ježiš jasne hovorí, že Otec pošle iného Pomocníka v jeho mene a že nie on, ale tento Pomocník, nazývaný Duch Svätý, naučí všetko jeho nasledovníkov. Ježiš, samozrejme, všeličo svojich priateľov naučil, do všeličoho ich zasvätil, ale pred svojou smrťou ich celkom nepresvedčil. Keď prišlo k Ježišovmu zatknutiu a súdeniu, jeho najbližší sa rozutekali. A jeho ukrižovanie ich doviedlo k úplnému sklamaniu. Nevedeli, čo si majú myslieť. Nazdávali sa, že Boh Ježiša opustil. Až po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, keď Ježiš už nebol fyzicky s nimi, začal ten proces v jeho učeníkoch, ktorý nazývame zoslaním Ducha Sv. Môžeme to prirovnať vzťahu rodičov a detí alebo učiteľov a žiakov. Deti sú odkázané na svojich rodičov a učiteľov, niečo sa od nich aj naučia, ale to naučené či pred-žité si neskôr musia sami osvojiť či zvnútorniť. Až po získaní vlastných skúseností, po vlastnom hľadaní a pýtaní, nastáva proces tohto zvnútornenia. Pri tomto procese už nie je hýbateľom nášho konania niečo vonkajšie, prevzaté od iných, ale vlastné poznanie.
Čo je týmto vlastným poznaním? Nejde až tak o šikovnosť v myslení, ide viac o skúsenosť. Možno jestvujú ľudia, čo si namýšľajú, že na všetko dôležité prišli sami, ale skutočne múdry človek vie, že za mnohé poznatky je vďačný iným. Niektoré vplyvy či podnety vieme ľahko pomenovať ako prírodné a spoločenské okolnosti. Napríklad niekto zdedí umelecký či športový talent po predkoch, čo môže byť umocnené cielenou výchovou. Ale dedíme aj neželané sklony a nie každý sa narodí do ideálnych pomerov. Preto veriaci ľudia všetkých náboženstiev sa modlia a hľadajú inšpiráciu, víziu, osvietenie, ktoré chcú prijať ako dar Boží, ako Božie vedenie. Nech nás neprekvapí, že toto Božie oslovenie či zjavenie rozpoznáme ako Božie najmä vtedy, ak sme ubolení a sklamaní. V takejto situácii si totiž už veľa nenahovárame, a tak vieme oddeliť to, čo pochádza z našich síl, od toho, čím sme nečakane obdarovaní.
Ako čítame v Jánovom evanjeliu, v takejto situácii, keď Ježišovi učeníci žili v strachu a skrývali sa, zažili zjavenie vzkrieseného Pána, ktoré celkom zmenilo ich ďalší život. Nepredstavujme si to ako šibnutie čarovným prútikom. Nešlo o jeden okamih, jeden deň, ale o celý proces premeny. Evanjelium spomína, že Ježiš sa na Veľkú noc učeníkom zjavil a na nich dýchol Ducha Svätého. Zároveň, ako sme dnes čítali z 2. kapitoly Skutkov apoštolov, platí, že toto zjavovanie, obdarovanie Duchom Svätým, konalo sa opakovane, rozvíjalo sa a spoznávalo postupne. Jeho vlastnosťou je, že to nemáme pod kontrolou a že prichádza ako veľký vietor, ktorý často všetko zaužívané úplne zmení a prehádže.
Rok po tom, ako nám naši cirkevní úradníci hovorili, že treba brzdiť, bol za pápeža zvolený František. Pár týždňov po zvolení, 16. apríla 2013, slávil sv. omšu spolu so svojím predchodcom, Benediktom XVI., ktorý mal v ten deň 86. narodeniny. František najprv čítal krátku kázeň, čo si pripravil, potom papier odložil a začal hovoriť od srdca: „Duch Sv. nás tlačí k zmene a nám sa nechce. Povedzme si to rovno. Duch Sv. nás obťažuje. On nami hýbe, posiela nás na cestu, tlačí na cirkev, aby sa pohla. Ale nám sa nechce. Chceme, aby sa Duch Sv. upokojil, chceme ho skrotiť. Ale to nejde. On je Boh a ako vietor vanie, kde chce. Je silou Božou, ktorá nás potešuje a dáva silu ísť ďalej. Ale pohodlnosť sa nám páči viac… Duch Sv. tlačí na život podľa evanjelia, ale my sme pohodlní, my tomu odporujeme. Duchu Svätému však nemáme odporovať, lebo on ľudí činí slobodnými, dáva im slobodu Božích detí a privádza ich na správnu cestu.“
Dobré auto má dobrý motor i spoľahlivé brzdy. My ako cirkev, ako kresťania máme sa nechať unášať motorom – Duchom Svätým. Neviem, či sa má niekto z nás vidieť aj v úlohe brzdičov… Ak predsa, tak len preto, aby sme sa s Duchom Sv. udržali na ceste a nevyleteli zo zákruty. Želám nám všetkým veľa radosti z tohto požehnaného cestovania!