Autor1 Kor 11,23-26
Veľmi si cením všetkých, ktorí dnes podvečer prišli na sv. omšu. Zelený štvrtok je ešte pracovný deň, ale v našej katolíckej tradícii dnes večer začíname sláviť Veľkú noc a len ťažko možno Veľkú noc sláviť v nedeľu, ak si neprežijeme, neprecítime, o čo išlo Ježišovi, keď on slávil Veľkú noc a ako ju začal sláviť svojou poslednou večerou. Preto si cením, že sme dnes večer spolu, najprv v našom kostole, a potom na našej Kalvárii.
Židia slávili Veľkú noc, keď nastal prvý jarný mesačný spln. Čo slávili, na to nás dnes upozorňuje čítanie z knihy Exodus. To je latinské slovo pre vyjdenie, prechod z otroctva do slobody, a medzi Židmi sa vyslovovalo ako pascha. V tom čítaní sa hovorí o spoločnom jedení baránka, a potom o jeho krvi, ktorá sa stala znamením záchrany Izraelitov. Nešlo o pokojnú hostinu, ale poslednú večeru pred útekom z otroctva. Preto mali byť oblečení na cestu, aj s palicou v ruke: Tento deň bude pre vás pamätným, budete ho sláviť ako Pánov sviatok, ako večité ustanovenie! (Ex 12,14) Ježiš slávil s ostatnými Židmi tento prechod z otroctva do slobody a zároveň mu dal nový význam. Ako sme čítali z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom, počas večere Ježiš rozdelil chlieb s vysvetlením, že takto sa delí o svoje telo, a podával víno s vysvetlením, že tak ustanovuje novú zmluvu (s Bohom) vo svojej krvi. Delenie baránka a chleba tu znamenajú to isté – prechod do slobody prostredníctvom náročného darovania sa, ktoré počíta i s najväčšou obeťou. Tak, ako sa povedalo Izraelitom, budete to sláviť ako večité ustanovenie, tak teraz hovorí Ježiš: Toto robte na moju pamiatku (1 Kor 11,25).
Ak chceme správne chápať, čo znamená pre kresťanov sláviť Veľkú noc, treba vidieť priamu súvislosť s tým, čo na Veľkú noc slávili veriaci Židia a čo slávil Ježiš. Ide o prechod z otroctva do slobody, pričom otroctvo, zlo, nešťastie treba vidieť existenciálne, politicky, sociálne i morálne. Ide nám o vyjdenie z toho, čo nás ťaží, zväzuje, zotročuje, ničí, či už je to nadvláda nejakých mocipánov, hriechy cudzie i naše, utrpenie cudzie i naše až po smrť. A potom nám ide o slobodu, opäť aj politickú, aj sociálnu, aj morálnu a existenciálnu. To všetko je téma sviatkov Veľkej noci! Keď sa bližšie pozrieme na slová apoštola Pavla o Ježišovej večeri, zistíme, že jeho slová sú pokračovaním ostrého napomenutia adresovaného Korinťanom. Čo títo noví kresťania urobili z večere, pamiatky na prechod Izraelitov z otroctva na slobodu a z pamiatky na Ježišov prechod z kríža ku zmŕtvychvstaniu? Urobili z toho jedenie a pitie, a to často sebecké, keď jeden zostane hladný a druhý opitý. Tak doslova píše Pavol (1 Kor 11,21). A pripomenie: Tá večera je o tom, že sa delíme až po najvyššiu obeť jeden s druhým ako Ježiš, že milujeme až po najvyššiu obeť ako Ježiš. Len vtedy nás toto slávenie uzdravuje a vyslobodzuje. Kto však neje a nepije s Ježišom, kto neje a nepije ako Ježiš, neuzdravuje sa, ale si je a pije odsúdenie (1 Kor 11,29). Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú, dodá tajomne Pavol (1 Kor 11,30).
Podľa hodnoverných dôkazov apoštol napísal svoj prvý list Korinťanom okolo Veľkej noci roku 56 po Kr. Jeho list je skorší ako hociktoré z našich evanjelií. To znamená, že jeho správa o Ježišovej poslednej večeri je najstaršie svedectvo, ktoré máme o jej konaní a jej priebehu (asi 26 rokov po Ježišovej smrti). Skade to Pavol vedel, keď on sám na tej večeri nebol? Vedel o tom z konania kresťanských spoločenstiev, ktoré zachovali tradíciu židovskej Veľkej noci, vrátane stolovania spojeného s týmto sviatkom, a doplnili ho Ježišovou pamiatkou. Už sa nemala sprítomňovať len sloboda jedného národa a Božie konanie pre tento národ, ale sloboda (vykúpenie) pre všetkých a Božie konanie pre všetkých v Ježišovi. Toto slávenie zároveň prestalo byť spojené len so sviatkom Veľkej noci a stalo sa slávením každej nedele.
Čo sme my urobili z tohto slávenia? Čo sme urobili z Veľkej noci a nedele? Čo sme urobili z každej sv. omše? Zdá sa, že sme si vzali k srdcu apoštolovo napomenutie, aby sme sa najedli a napili doma, a tak na omši jeme a pijeme len „sväto“. Alebo ani nejeme a nepijeme, iba počúvame a pozeráme. Apoštol nám však nepovedal, aby sme zachovali rituál, ale chcel, aby sme pri modlitbe, slove, jedle a pití sprítomňovali Ježišovo konanie. Tak ako Ježiš konal, keď sa daroval až po smrť na kríži. Cirkev stavia na tom, že pri omši ide o reálne premenenie chleba na Telo Kristovo a vína na Krv Kristovu. Na rozdiel od neskorších teologicko-filozofických výkladov, čo znamená reálne, apoštol kládol dôraz na reálnosť našej premeny z ľudí rozvadených, sebeckých a hriešnych na ľudí darujúcich, milujúcich a obetujúcich sa. Nielen duchovne, v úmysle, túžbe, ale reálne, telesne, hmatateľne.
V cirkvi sa na Zelený štvrtok pri slávení sv. omše v biskupských kostoloch zachováva tradícia umývania nôh. Pápež František však neumýva vopred umyté nohy 12 vybraným lepším mužom v chráme sv. Petra, ale chodieva do nemocníc a väzníc a umýva nohy hriešnikom, aj ženám, aj nekresťanom. Asi preto, aby nás to udrelo po hlave a lepšie sme pochopili, o čo išlo Ježišovi: O reálnu premenu na ľudí ako Ježiš, na ľudí pokorných a milujúcich. V našom kostole môžeme urobiť malé gesto. Tradičnú finančnú zbierku pri sv. omši nebudeme dnes zbierať pre seba, na naše potreby, na náš kostol, ale pre niekoho, komu sa dnes veľmi zíde tých pár eur. Niekto, kto je chorý, chudobný, bezdomovec medzi nami. Prosím, aby ste po omši navrhli, kto by náš skromný dar potreboval. A modlime sa, aby sme sa na nič nehrali, ale aby sme s Ježišom naozaj slávili prechod z otroctva, hriechu, smrti do reálnej lásky a slobody.