AutorJn 13,1-15
Po tieto dni, keď sú bohoslužby rozmanitejšie, kňazi pozornejšie čítajú poznámky k liturgii, aby niečo dôležité neprehliadli. V malej knižke, ktorá je v každej sakristii a volá sa direktórium, sa k dnešnému sláveniu píše, aby bol pred sv. omšou svätostánok prázdny a na konci sv. omše, aby sa Sv. oltárna do svätostánku nevkladala, ale odniesla mimo hlavného priestoru kostola.
Svätostánok má byť prázdny, aby sme si uvedomili, že to, čo uctievame ako Sviatosť oltárnu, Telo Kristovo, Eucharistiu či Svätý chlieb, nie je vec, ktorá je tu tak ako „sväté“ obrazy a sochy. Sv. oltárna je udalosťou života a smrti, daru a lásky, znamenie, ktoré vzniká v našom spoločenstve z Ježišovho poverenia a z našej viery. Normálne odkladáme zvyšok Sv. chleba (hostie) do svätostánku v kostole, aby sme ho mali uložený pre chorých a aby sme sa v kostole pozornejšie modlili. Po sv. omši dnes máme Sv. oltárnu odniesť, aby sa pripomenulo, ako odišiel Ježiš z domu, kde večeral, a ako bol následne uväznený a usmrtený. Sv. oltárna sa do kostola vráti na Veľkú noc tak, ako sa medzi svojich ľudí vrátil Ježiš vzkriesený, v novom spôsobe života.
V podmienkach, v ktorých sa od januára tohto roku stretávame v našej farnosti na slávenie bohoslužieb, nemáme problém zachovať dnes predpísané pravidlá. Priestor, v ktorom slávime, je bez Sv. oltárnej vždy, svätostánok je vždy prázdny, lebo tu žiaden nie je. A na konci sv. omše odchádza Sv. oltárna takisto s nami každý deň. V normálnych podmienkach je kostol ako divadelné javisko, na ktorom sa znázorňujú rôzne scény zo života. Niekedy je na divadelných plagátoch nápis „Nehrá sa“ a javisko i hľadisko sú prázdne. Niekedy sa nehrá na protest, keď herci z nejakého dôvodu štrajkujú, ale môže sa nehrať aj vtedy, keď herec hrajúci hlavnú postavu ochorie alebo náhle zomrie a nemá ho kto zastúpiť.
Na rozdiel od zatvoreného divadla my aj bez kostola „hráme“. Nemáme priestor, nemáme javisko, ale hlavná postava neochorela. Hlavnou postavou nie je kňaz, ale Ježiš, a potom jeho ľud. Ježiš a ľud vo vzájomnom vzťahu – to je hlavná postava. Je to hlavný vzťah, o ktorý sa má starať spoločenstvo Ježišových učeníčok a učeníkov, teda cirkev. Tento vzťah, toto prepojenie – Ježiš a ľud – je hlavná postava kostola, hlavná postava cirkvi,. Ak ochorie kostol (ako v našom prípade v Borinke) snažíme sa ho uzdraviť, opraviť, aby sme mali opäť primeranú scénu, pekné prostredie pre naše stretania a slávenia, ale zároveň počas tohto obdobia môžeme vnímať, že dôležitejšie je, aby neochorela hlavná postava cirkvi a prežívania viery v cirkvi, teda ten vzťah Ježiš a ľud.
Kedy ochorie tento vzťah? Čítal som včera pár strán z knihy rozhovorov s generálom jezuitov Arturo Sozom. Na jednom mieste páter Soza hovorí, že „ľuďmi sa stávame, keď sa staneme súčasťou ľudu, keď vystúpime zo seba a staneme sa súčasťou spoločenstva, ktoré sa usiluje o spravodlivosť, mier a dobro všetkých“. Novinár mu položil ďalšiu otázku, aký je rozdiel medzi tým, čo nazýva „byť súčasťou ľudu“, a populizmom. Nato mu páter Soza odpovedal, že „kto berie ľudí vážne, nikdy sa neuchýli k populizmu“ a že „v cirkvi je takým populizmom to, čo nazývame klerikalizmus, keď kňazi nahrádzajú kresťanský ľud“. (Na ceste s Ignácom, Trnava 2022, 78-79.)
Keď premýšľame o súčasnom svete, keď sa pýtame, aký príklad máme dať svojim deťom a ďalším ľuďom, aby boli radi veriacimi kresťanmi a členmi cirkvi, dostávame od pátra Sozu dobrú odpoveď: Stávajme sa ľuďmi tým, že sa staneme súčasťou ľudu, nebuďme individualistami mysliacimi na seba, usilujme sa o spravodlivosť, mier a dobro všetkých… Podarí sa nám to, ak naše kostoly nebudú slúžiť na divadlo s Ježišom, ale učeniu sa tomu hlavnému vzťahu kostola a cirkvi, vzťahu Ježiš a ľud. Nech si v tomto vzťahu každý z nás nájde svoju rolu, úlohu a dar, ktorý dostal od Boha pre ostatných. Nájdeme si to, ak začneme odspodu, od podlahy alebo – ako sa dnes čítalo z Jánovho evanjelia – od umytia nôh, od skromnej služby. Vtedy skúsime, že to najdôležitejšie či najsvätejšie nás nikde nečaká, skryté kdesi pred obyčajným životom, ale žije a chodí s nami. Prijmime túto skúsenosť za stred a srdce svojej viery: Ježiša, ktorý sa nedá nikam odložiť, a ľud, ktorý sa nedá nikým nahradiť!