Lk 24,46-53; Sk 1,1-11

V ostatnom čase sa často vyjadrujú o nebi ľudia, od ktorých by som to nečakal. Keď zomrie nejaký herec alebo známy športovec, svetské médiá zvyknú povedať, že teraz sa už na nás pozerá z nebíčka a my že mu to nebíčko doprajeme… Neviem posúdiť, ako to myslia, ale predpokladám, že väčšina ľudí, čo sa takto vyjadruje, tým nebíčkom nemyslí vôbec nič, je to len taký utešujúci slovný obrat.

Čo si pod nebom predstavujeme my? Lukášovo evanjelium, z ktorého sme dnes čítali, vo svojom závere uvádza: Keď Ježiš žehnal svojich učeníkov, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Lukáš, autor evanjelia, je aj autorom spisu Skutky apoštolov, z ktorého sme dnes tiež čítali. Na začiatku 1. kapitoly tohto spisu opäť spomína Ježišovo vystúpenie do neba a ešte dodáva, že sa Ježiš „vzniesol hore, až ho oblak vzal z dohľadu“. Učeníci za Ježišom uprene hľadeli, ale jeho už nevideli. Vtedy sa pri nich zastavili dvaja muži, ktorí ich vyzvali, aby do neba už nehľadeli, a povedali im, že Ježiš príde rovnako, ako ho videli odchádzať.

Ako čítame, o nebi sa ani zo Sv. písma nedozvedáme nič. Podľa zaužívaného vyjadrovania je nebo označením Boha samého, jeho jestvovania a prítomnosti. Čo to je a aké to je, sa nevysvetľuje, aspoň nie v nejakom časovo-priestorovom význame. Texty Sv. písma, keď spomínajú nebo a keď hovoria o Ježišovom vystupovaní do neba, hovoria len to, že Ježiš, ktorý bol ukrižovaný a ktorý sa niekoľkokrát zjavil svojim učeníkom a učeníčkam ako živý a vzkriesený, je teraz u Boha. Teda, že je v jeho sláve, v jeho moci a že z tejto moci bude naďalej konať. Učeníci spoznajú, že to tak je, podľa toho, že podiel na tej slávy a moci sa aj im ujde, že budú „vystrojení mocou z výsosti“ (Lk 24,49).

Celá reč kresťanskej viery o nebi neslúži teda lacnému utešovaniu, že raz, keď zomrieme, pôjdeme do neba a budeme sa pozerať odtiaľ na svet, ako sa niekto doma pozerá na televíznu obrazovku a sleduje, čo sa vo svete deje. Keď ako kresťania hovoríme o nebi, vyznávame svoju skúsenosť s Bohom, ktorý sa osobitne zjavil v Ježišovi Kristovi a ktorý práve vtedy, keď zomrel a keď zjavil, že je Bohom oslávený, začal sa s nami deliť o svoju moc a slávu. Delí sa preto, aby sme dokázali seba aj iných ľudí (až do posledných končín) priviesť k plnohodnotnému životu, aby sme vedeli rozlišovať hodnotné od povrchného, naozaj krásne od toho len pozlátkového. Alebo inak povedané: Aby sme vedeli žiť s Bohom a tešiť sa, teda byť v nebi.

V Salzburgu uchovávajú vzácnu obrázkovú Bibliu z 13. storočia. Scéna nanebovstúpenia je v tejto Biblii znázornená tak, že Panna Mária a apoštoli kľačia pred malým kopčekom. Z Krista Pána, vystupujúceho do neba, vidieť len koniec nôh a kúsok šiat. Ostatné už zakrýva oblak. Keď sa na obrázok pozrieme bližšie, na zemi pod kopčekom jasne vidieť odtlačky Ježišových nôh. Zjavne sa tu chce povedať: Nepozerajme len tak do neba, do oblohy, pozerajme na stopy, ktoré tu Ježiš zanechal. So srdcom v nebi, s nohami pevne na zemi a s pohľadom na ľudí pokračujme v jeho stopách.

Staršia generácia si azda pamätá pieseň, ktorú spievala obľúbená speváčka tanečných piesní Bea Littmanová. Pieseň začína slovami: „Najkrajšia hviezdička z celého nebíčka je tvoja mamička, čo ti Boh dal.“ Z textu sa nedá vypočuť, či spieva o mamičke po smrti alebo zaživa. Jednoducho, nebo je tam, kde nás má niekto rád a kde jeho lásku vďačne prijímame ako dar Boží. Kto prijíma a ďakuje, napokon, raz aj sám sa daruje. Pani Bea Littmanová sa zhodou okolností narodila u nás, v Borinke, v Medených Hámroch, a rozlúčku s ňou som viedol v bratislavskom krematóriu v máji roku 2018. Počas celého pohrebu zneli ňou interpretované piesne. Nehovoril som, že sa na nás díva z nebíčka, ale že sa s nami podelila o dary, ktoré od Boha dostala, aby náš život bol radostnejší a krajší. To je dnes odporúčanie a odkaz Pána Ježiša aj pre nás.