Mt 28,16-20

Spomenul som si na latinský výrok ešte zo školských čias: „Tres faciunt collegium“ (traja tvoria spoločenstvo). Táto veta sa používala v rímskom práve a podnes vyjadruje skúsenosť, že skutočné spoločenstvo, v ktorom je možné rozhodovanie, začína od počtu troch osôb.

Ľudia, ktorí sa na kresťanstvo dívajú zvonka, čudujú sa nad niektorými výpoveďami kresťanskej viery, azda najčastejšie nad Bohom ako trojicou osôb. Treba uznať, že málokto tomu rozumie, a to aj medzi ľuďmi chodiacimi do kostola. Keď sa pozrieme na dnešné biblické texty, vidíme, že tri mená alebo tri osoby spomínajú sa v závere Matúšovho evanjelia. Stručná správa spomína zjavenie vzkrieseného Ježiša pred učeníkmi. Ježiš sa im predstaví ako autorita a svojich učeníkov, takých, akí sú, aj s ich pochybnosťami, poveruje veľkou úlohou: Majú ísť do sveta, majú učiť a krstiť. V súvislosti s krstením sa prvýkrát spomína formula: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Ježiš, samozrejme, nikdy nehovoril o Bohu cirkevnou rečou ako o „Trojici osôb jedinej božskej podstaty“. Taká reč sa rozvinula až vo 4. stor. n. l., keď sa pomocou vtedajšej gréckej filozofie odborne (teda teologicky) vyslovilo, že veríme v jedného Boha v troch osobách. Dnešní biblickí teológovia sú zajedno v tom, že slová, ktorými mal vzkriesený Ježiš poveriť svojich učeníkov, aby krstili, pochádzajú z cirkevnej praxe, ako sa uplatňovala v čase vzniku Matúšovho evanjelia. Pôvodne sa krstilo jednoduchou formou: Krstím ťa v mene Pána Ježiša. Patrí sa povedať, že ani kresťania na konci 1. stor. n. l., nehovorili o Bohu ako Trojici. Zjavne však pre oslovenie Boha prevzali od Ježiša meno Otec a na Ježiša sa dívali ako na jeho Syna. Málokto dnes vie, že pojem Boží Syn sa medzi nábožnými Židmi používal aj kolektívne ako označenie pre celý národ, pre ľudí, ktorí sa vedome cítili byť zaviazaní zmluvou s Bohom, a v tom zmysle boli jeho deťmi. Ježišovi učeníci toto vyznačenie – byť Božím Synom – osobitne preniesli na Ježiša. V ňom videli stelesnenie ľudu Božej zmluvy, pravého Božieho Syna. Keď sa spomína Duch Svätý alebo Boží, netreba v tom vidieť niečo navyše, ale pomenovanie osobnej skúsenosti s Bohom. Keď v Matúšovom evanjeliu čítame Ježišov prísľub: „Som s vami až do konca sveta,“ môžeme sa pýtať: ako je s nami? A odpovedať môžeme s apoštolom Pavlom: Vedie nás Duch Boží (Rim 8,14).

Ak tomu máme porozumieť, pýtajme sa ďalej: Čo mňa vedie alebo kým som vedený? Moderný človek povie, že je vedený, určovaný svojou genetickou výbavou, sociálnymi okolnosťami a vlastnými nápadmi či záujmami. Rozpoznať, ktoré sú v dnešnej mediálnej dobe tie naozaj vlastné, je však náročná úloha. Sme preťažení informáciami, väčšina ľudí sa v nich nevie orientovať. Pod touto záťažou sa priam strácame, asi aj hlúpneme a stávame sa nešťastnými. Apoštol rozpoznal nie informáciu, ale – moderne povedané – performáciu, teda premieňajúce poznanie, tiež premieňajúci dotyk, ako to, čo zbavuje otroctva, záťaže, zviazanosti, a súčasne ako to, čo vytvára domov, upokojenie, zaistenie. Táto performácia, toto premieňanie, je znakom, že ide o Ducha Božieho. Pavol pekne povie: Ide o Ducha, ktorý koná spolu s naším duchom.

Ľudia, ktorí sa na kresťanstvo dívajú zvonka, sa čudujú reči o Bohu v troch osobách. Táto reč je však o skúsenosti, že Boh nie je nejaká pomyselná jednotka, číslo, s ktorým pracuje matematika a informatika. „Traja tvoria spoločenstvo“ a Boh je spoločenstvo. Ak sa niekto pýta prečo, odpovedám, lebo sa nám tak zjavil, lebo s ním máme takú skúsenosť. Pri krste, pred vyznaním viery, počítajúc s tým, ako sme dnes cirkevnej reči odcudzení, niekedy hovorím, že ideme sa prihlásiť k Bohu, ktorý je pre nás ako otec a matka, k Bohu, ktorý sa nám dal spoznať v Ježišovi, k Bohu, ktorý v nás koná ako Duch Svätý.

Keď sa prihodí nejaké nešťastie, spätne si to vyčítame a hovoríme si: Načo som tam chodil, prečo som sa lepšie neobzrel a pod. Áno, dávajme si pozor, buďme opatrní, ale sme slabí ľudia, nešťastiu sa celkom vyhnúť nemôžeme. Skúsenosť s Božím Duchom je však iná. Nie je výsledkom jedného momentu alebo náhody. Pravdepodobne trochu poznáme príbeh sv. Františka (+1226). Bol synom bohatého obchodníka z Assisi. V mladosti sa rád bavil, a ako bolo vtedy zvykom, šiel aj do vojny, ktorú viedlo Assisi so susedným mestom Perugia. Assisania prehrali a Františka zajali. Vo väzení mal čas premýšľať o zmysle života. Vraj sa dal zverbovať ešte raz, ale počas výpravy mal sen, v ktorom videl veľa zbraní, a počul hlas, ktorý sa ho pýtal, či nechce slúžiť radšej pánovi ako poddanému. Vrátil sa domov a neskôr v opustenom kostolíku sv. Damiána zažil videnie. Ježiš z kríža sa mu prihovoril a vyzval ho opraviť kostol čiže cirkev. Jeho príklad čoskoro pritiahol mnohých a vyvolal pohyb, ktorý zasiahol celé kresťanstvo.

František potreboval čas, aby rozpoznal, čím je vedený a k čomu ho vedie Duch Sv. Jeho príbeh sa opakuje – uprostred udalostí, ktoré zažívame, sa zastavíme (alebo nás niečo zastaví), a keď sa zbavíme záťaže informácií, zažijeme tú jedinú potrebnú performáciu, ktorá nás preformuje, premení, a my spoznáme, že už neslúžime poddanému, ale pánovi, že sme konečne doma, že sme v spoločenstve Otca, Syna a Ducha Svätého.