AutorSk 12,1-11
Čo vytvára dejiny sveta? Na malom Slovensku môže mať niekto dojem, že dejiny sa píšu v politických voľbách, ale triezvy človek si to myslieť nemôže. V televízii vidíme dokumenty o veľkých vojnách – napoleonské vojny, prvá a druhá svetová vojna –, hrozné veci, veľa utrpenia, určite tie vojny menili svet. Ale sú tie vojny naozaj najdôležitejšie udalosti, čo menia svet?
V katolíckej cirkvi si dnes pripomíname dvoch mužov, ktorí zápas o svoj život s najmocnejšími pánmi sveta akoby prehrali. Peter a Pavol zomreli v Ríme za vlády cisára Neróna v r. 64 a r. 67. Traduje sa, že Peter zomrel pri veľkom prenasledovaní kresťanov ako jeden z mnohých, niekde vo vatikánskych záhradách, kde kresťanov mučili, zapaľovali a križovali. Pre Rimanov nebol Peter niekto dôležitý, hovorí sa, že Nero dal podpáliť Rím a vinu zvalil na kresťanov. Pavol zomrel o pár rokov neskôr, niektorí historici vravia, že počul o ťažkej situácii kresťanov v hlavnom meste, chcel im pomôcť, tak sa do Ríma vybral, ale ako známy kresťan bol sledovaný, uväznený, a napokon popravený. Kým Peter zomrel na následky primitívnej nenávisti voči kresťanom, Pavol viac z úradných dôvodov ako človek nebezpečný pre štát.
Naša otázka je: Ako z tohto neúspechu dvoch Židov v Ríme mohlo vzniknúť niečo veľké? Pri dnešnej bohoslužbe čítame prvú časť 12. kap. Skutkov apoštolov. Spomína sa tam, že kráľ Herodes dal zabiť apoštola Jakuba a uväzniť Petra (tento Herodes bol vnuk toho Herodesa, ktorý sa spomína pri Ježišovom narodení, a synovec toho Herodesa, ktorý dal popraviť Jána Krstiteľa; vládol v Palestíne do roku 44 po Kr.). Opis Petrovho vyslobodenia znie tajomne, malo sa to udiať na zásah anjela. Zjavenie s anjelom trvá, kým Peter vyjde na ulicu. Do tej chvíle akoby Peter nebol pri zmysloch, potom sa píše, že „prišiel k sebe“ a hneď šiel do domu, ktorý bol pre kresťanov v Jeruzaleme miestom stretnutí a kontaktu (dom Markovej matky). Udalosť svojho vyslobodenia Peter zhodnotil takto: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma“ (Sk 12,11).
Postava anjela vo Sv. písme predstavuje tajomné Božie konanie – niekedy prináša správu, inokedy sprevádza na ceste a zasa inokedy pomáha bojovať. Anjel vo Sv. písme vyjadruje ťažko vyjadriteľnú a zároveň účinnú Božiu prítomnosť, s ktorou môžeme mať skúsenosť tak ako Peter v dnešnom rozprávaní. Mohlo by sa zdať, že Božie konanie je nevypočítateľné, apoštola Jakuba nechá Boh zomrieť, Petra vyslobodí. Ale to je naše ľudské uvažovanie. Jakub, Peter aj ostatní, neskôr Pavol a jeho kresťania, žijú a robia podľa toho, čo uverili, čím sa nechali osloviť. A zostávajú verní tomu osloveniu aj uprostred problémov a prekážok. Dôležitá je tá veta, čo povie Peter: „Naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma.“ Teda verí, že nie Herodes, nie cisár v Ríme, nie dnešní politici a biznismeni riadia dejiny sveta, ale že Boh koná. 12. kap. Skutkov apoštolov končí správou o Herodesovej smrti. Spomína sa, že sa kráľ nechal oslavovať ako božstvo, ale potom sa objaví anjel, ktorý ho udrie, a kráľ hneď zomrie. „Božie slovo však rástlo a rozmáhalo sa“ (Sk 12,24), znie záverečné zhodnotenie týchto udalostí.
Ak sa pýtame, čo rozhoduje o dejinách sveta, dostávame z týchto svedectiev odpoveď: Nie sú to králi a cisári minulosti, ani mocipáni súčasnosti. Samozrejme, dejiny sveta neriadi Boh svojvoľnými zázrakmi. To, čo nazývame zázrak, deje sa vďaka našej viere, ktorá nám v niektorých udalostiach umožňuje spoznať Božie usmernenie a konanie. Boh určuje dejiny sveta tak, že nás oslovuje, nadchýna nás pre toto oslovenie a pomáha nám, aby v nás Božie slovo rástlo a aby sme naň odpovedali skúsenosťou radosti a slobody, ktorú nám mocní tohto sveta dať nemôžu, a vlastne ani nechcú.
To, čo by sme mohli nazvať „prehry“ veriacich ľudí s mocnými tohto sveta (ako bola napr. Petrova a Pavlova smrť v Ríme), nie je dôvodom straty viery v Božiu pomoc a zmysel poslania. Aj obete, ktoré prinášame (niekedy až po obeť vlastného života), majú svoj zmysel, a často aj väčšiu moc ako naše slová a iné aktivity. Osobne si spomínam na mnoho ľudí, kňazov i ďalších veriacich – niektorých som poznal osobne, iných z rozprávania –, ktorí sa pre mňa stali hrdinami našej viery a cirkvi. V čase, keď som sa narodil, v najhorších rokoch komunistického prenasledovania, tisíce ľudí prinášali obete pre svoju vieru, ale aj pre lásku k slobode a úctu voči vlastnému svedomiu. Moja generácia žila zo svedectva týchto hrdinov viery. Niektorí prenasledovaní kňazi a veriaci zahynuli, iní zomreli na následky mučenia, niektorí unikli (temer ako po zásahu anjela).
Ak niečo naozaj mení dejiny, ak je niečo tou mocou, ktorá ich mení, tak sú to takéto životy a svedectvá takýchto ľudí. Oni spoločne tvoria pravú Kristovu cirkev, ktorá nebojuje o politickú moc vo svete, ale predsa v tom svete zjavuje Božiu moc. Poďakujme sa dnes svedkom našej viery od čias prvých apoštolov až podnes a sami sa pokúsme skromne pridať vlastné svedectvo.