Mt 22,1-10

Svet, ako sa dnes javí, už dlhšie nevyzerá ako prestreté stoly na hostinu, a my sa už dlhšie necítime ako pozvaní. Samozrejme, myslím to obrazne, ale ešte pred niekoľkými rokmi aspoň v niektorých oblastiach sveta – a zvlášť mladším ľuďom – mohlo sa zdať, že bude len lepšie, že svet sa nám otvára a čakajú nás len krajšie zajtrajšky. Keď som bol mladý, nielen u nás v tzv. socializme, ale aj na tzv. Západe, sa úprimne verilo v pokrok, v neustále zlepšovanie životnej úrovne a pomerov vo svete. Dnes sa už dávnejšie o pokroku nehovorí a asi naň ani nik neverí.

Vo Sv. písme sa hovorí o hostine, ktorú pripraví sám Boh. Prorok tou hostinou myslel zbratanie národov, prekonanie hriechu a dokonca aj smrti: „Pán, Boh, zničí smrť navždy a zotrie slzu z každej tváre“ (Iz 25,8). Ježiš neskôr použil tento obraz o hostine, aby vylíčil svoje poslanie. Hoci my hovorievame, že Ježiš nám priniesol „nový zákon“, on radšej hovoril o pozvaní do radosti, spoločenstva, blízkosti, jednoducho na hostinu. Situácia príjemného pozývania sa v Ježišovom rozprávaní nečakane zlomí, keď Ježiš povie, že pozvaní odmietnu prísť. Majú svoje vlastné záujmy, pričom úplne šokujúco vyznie zabitie pozývateľov. Hostiteľ sa nato rozhneval a poslal vojakov, ktorí ľudí potrestali. Na záver rozprávania kráľ pozýva nanovo, tentoraz žiadnych V. I. P., ale hocikoho – ako povie Ježiš – dobrých i zlých.

Podobne ako po minulé nedele cítime z tejto časti Matúšovho evanjelia účtovanie kresťanských Židov s ich rodákmi. Židia, dedičia zmluvy s Bohom, prví Bohom pozvaní na jeho hostinu, pozvanie neprijmú, pozývateľov, v ktorých môžeme vidieť Ježišových učeníkov, odmietajú i zabíjajú, a tak kráľ na synovu svadbu pozve ľudí z podceňovaných okrajových skupín. Pre kresťanských Židov to boli pohania, s ktorými pôvodne nepočítali, ale práve s nimi vytvorili nové spoločenstvo, novú hostinu. Naopak, trest za odmietnutie pozvania mohli kresťanskí Židia vidieť v následkoch protirímskeho povstania z r. 70, ktoré Rimania kruto potlačili, tisíce židovských povstalcov popravili a Jeruzalem vypálili.

Na pozadí skúsenosti prvých kresťanov je vysvetlenie Ježišovho rozprávania zrozumiteľné. To, čo nazývame kresťanská cirkev, je spoločenstvo ľudí zrodené z ľudí na rázcestí, teda ľudí z obyčajných či nesvätých situácií. Nešlo o ľudí lepších, ľudí nového poriadku. Prijali však pozvanie. S nimi vytvoril Boh spoločenstvo novej zmluvy, nie zákona, ako sa občas nešikovne vyjadrujeme. V našej katolíckej omši hovorievame: „Krv novej a večnej zmluvy.“ Nová zmluva, nový vzťah, spolupráca medzi Bohom a ľuďmi. Tá nespočíva na tom, či Boha vždy poslúchame, ale či prijímame jeho pozvanie na svadbu. Z tohto pozvania sa zrodila a z neho žije cirkev. Keď to dnes čítame, otázka nestojí tak, či sme dosť usporiadaní, morálni, ale či sme prijali pozvanie na hostinu. Ako som povedal na úvod, svet na hostinu nevyzerá, ale prečo tak nevyzerá prostredie cirkvi? Prečo nepriťahujeme ľudí z rázcestí, ľudí túžiacich po teple uprostred nehostinného sveta? Alebo priťahujeme? Tak potom vďaka a Pán Boh zaplať.

Keď sledujem, o čom sú snahy kresťanov-katolíkov v politike (u nás alebo aj v USA), zdá sa mi, že títo katolíci vidia svet v prvom rade ako hriešny, v ktorom treba brániť morálne hodnoty. Svet, my, zaiste, aj hriešni sme. Otázne je riešenie. V USA tie hodnoty (napr. ochranu života počatých detí) chcú v súčasnosti brániť aj tým, že vo voľbe za prezidenta podporia človeka, o ktorom sami verejne hovoria, že vždy bol nemorálny. Problém spočíva v tom, že dávame na prvé miesto morálku, a potom za ňu bojujeme s ľuďmi, ktorí odvolanie sa na morálku zneužívajú. Na prvom mieste však nemá byť morálka, ale mystagógia. Toto grécke slovo označuje zasvätenie alebo aj Božie prijatie pozvania na svadbu. Nie na cudziu, ale na vlastnú. Ľud je nevesta. To je ten partner zmluvy s Bohom. Otázka je, či sa cítime súčasťou tohto ľudu a či prijatím pozvania vytvárame prostredie radosti a vďačnosti, družnosti a spolupráce. Nielen v úzkom kruhu svojej rodiny, svojich krajanov či svojich katolíkov. Ale aj s ľuďmi na rázcestí. Morálka môže prísť potom ako dôsledok zasvätenia, stretnutia s Bohom v Kristovi.

Pred týždňom, v nedeľu 4.10.2020, predstavil pápež František novú encykliku, text nazvaný Fratelli tutti (všetci bratia). Ide mu o príspevok k sociálnemu priateľstvu v dnešnom svete. Preto v texte pripomína svoju dohodu s imámom Ahmedom al-Tajíbom z Abu Dhábí (4.2.2019), teda s predstaviteľom ľudí, ktorí nie sú kresťania, ba často sú vnímaní ako nepriatelia, aby práve na dohode s takýmito ľuďmi ukázal, čo myslí ľudským bratstvom. Na Slovensku sa už stihli ohlásiť niektorí ľudia, čo sa pasujú za hovorcov cirkvi, že pápež si môže za to sám, že ho nebudú všetci katolíci chváliť. Vraj sa viac priatelí so všelijakými ateistami a liberálmi ako s vlastnými.

Ak takí ľudia sú a prijímajú pozvanie do debaty s pápežom a tešia sa, ide o jasný dôkaz nebeského kráľovstva. Nevadí, že nie sú dokonalí a nechodia do kostola. „Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, dobrých aj zlých“ (Mt 22,10). Prijali pozvanie, stali sa fratelli tutti. Morálka naozaj nie je na začiatku, prichádza až ako dôsledok zasvätenia do Božej radosti. Vyskúšajme si to aj my v našich rodinách a našom vlastnom prostredí!