Mt 18,15-20

V spoločnosti je veľa hriechov a svetské súdy sa zaoberajú len niektorými. Najsledovanejšie sú veľké kauzy, keď ide o podozrenie, že niekto bezočivý sa obohacuje na úkor ostatných. Ešte vážnejšie je, ak jestvuje podozrenie, že dotyčný sa nezastaví ani pred zabitím človeka. Ako možno vidieť po tieto dni, spoločnosť sa musí učiť aj tomu, že jedna vec je niečo myslieť si a druhá dokázať to na verejnom súde.

Pri počúvaní dnešného evanjelia nás môže prekvapiť, že so zlými ľuďmi mali problém aj prvé kresťanské spoločenstvá. Ježiš hovorí: „Ak sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami“ (Mt 18,15). Zjavne sa tým prehrešením nemysleli bežné spory, keďže nasleduje odporúčanie, aby si poškodený pozval na pomoc ďalších ľudí, a potom celú cirkev. Tým sa myslela cirkev ako miestne spoločenstvo veriacich na istej reprezentatívnej úrovni. Dôležité sú Ježišove slová, ktoré dávajú právomoc cirkvi konať, nezostať v pasivite. Hoci sa často vraví, že len Pán Boh vie, čo je pravda, tu sa jasne hovorí, že cirkev, spoločenstvo veriacich, nemá uhýbať pred rozhodnutím: Čokoľvek zviažete alebo rozviažete, bude to platné aj v nebi. Môžeme sa pýtať: Vari sa nebo (Boh) nechá zviazať našimi rozhodnutiami? Treba čítať dokonca: Ak budeme jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostaneme to od nebeského Otca, lebo vtedy je Ježiš medzi nami ako spolu-konajúci.

Pri oslobodzujúcom rozsudku na súde ide nielen o to, že podozrivý človek nemusí zostať vo väzení. Môže sa vrátiť k normálnemu životu a žiaden zákon mu nebráni znova pracovať, podnikať či politicky sa angažovať. Teoreticky by mu nik nemal vyhadzovať na oči, že medzi ostatných nepatrí. Usmernenia, ktoré máme v 18. kap. Matúšovho evanjelia, sú pokladané za pravidlá, ktoré si v duchu Ježišovho prístupu dalo spoločenstvo kresťanských Židov. Keď pozorne čítame text, títo kresťania neriešili, či je niekto vinný, ale ako sa správať k človeku, o ktorom je zrejmé, že je vinný. Čo však pokladať za veľkú vinu? Vo svetskej spoločnosti je vinou skutok, ktorým sa niekto dokázateľne previní proti zákonom spoločnosti. Cirkev má tiež písané pravidlá, ale ešte dôležitejšie sú pravidlá odvodené z Ježišovho evanjelia. Na základe evanjelia, a to zvlášť medzi židovskými kresťanmi bolo odsúdeniahodné, ak sa niekto zachoval voči inému človekovi nemilosrdne ako zákonník a farizej; napríklad ako starší brat z podobenstva o márnotratnom synovi alebo ako kňaz z podobenstva o milosrdnom Samaritánovi či ako boháč z podobenstva o boháčovi a chudákovi. Čo sa týka svetských pravidiel o majetku, je to chyba aj nás kresťanov, že sa pohoršujeme nad korupčníkmi, ale nežijeme naše vlastné zásady, napríklad, že právo na súkromné vlastníctvo nie je neobmedzené. Podľa kresťanskej viery je súkromné vlastníctvo podriadené spoločnému určeniu. V encyklike Laudato si cituje pápež František Jána Pavla II.: „Boh dal zem celému ľudskému pokoleniu, aby živila všetkých bez toho, žeby bol niekto vylúčený alebo uprednostnený“ (LS, čl. 93).

Problémom občianskej spoločnosti nie sú len jednotlivé hriechy, ale  najmä jeden veľký hriech, ktorý sa šíri, že jednotlivci (samozrejme, najmä bohatší) neprijímajú, nechcú prijímať zodpovednosť za ostatných. Je to aj problém cirkvi? Pravidlá kresťanov z okruhu Matúšovho evanjelia poukazujú na to, že áno, je to možné a deje sa to. Keďže takíto ľudia vlastne znemožňujú jestvovanie spoločenstva ako bratov a sestier v Kristovi, najväčším trestom bolo, že po nezdarenom pokuse o nápravu boli títo ľudia poslaní mimo spoločenstva. Koho si dnes pod takýmito hriešnikmi predstaviť? Možno nám napadnú rôzni hriešnici, alkoholici, rozvedení, nechodiaci do kostola. Ale takto by sme sa veľmi netrafili. Lebo v týchto prípadoch buď ide o ľudí, ktorým je ľahostajné, či ich pokladáme za svojich, alebo naopak o ľudí, ktorí túžia byť pochopení a prijatí napriek tomu, že vedia, že sú hriešni. Hriešnikmi, o ktorých hovorí evanjelium, ľudia, ktorí znemožňujú spoločenstvo bratov a sestier v Kristovi, sú tí, ktorí idú proti úžasnému Ježišovmu sľubu: Ak budete prosiť jednomyseľne o čokoľvek, dostanete to od nebeského Otca (Mt 18,19). Pápež František označuje za najväčší hriech v cirkvi zneužívanie moci, hriech, keď niekto bráni tomu, aby sme sa modlili, rozhodovali, konali jednomyseľne. To nie je to isté ako rovnako. Jednomyseľne znamená bratsky, sestersky, v jednom duchu, hoci rôzne.

Od jedného nemeckého kňaza som čítal knihu, ako to dnes vyzerá s vierou, cirkvou a spoločnosťou. Na záver prirovnáva cirkev k lodi a uvádza tri možnosti. Prvá je loď cirkvi ako archa Noemova. Tak si predstavujú riešenie všetci, ktorí sa chcú dnes zachrániť, dvere a okná dobre utesniť a počkať až pominie potopa relativizmu a liberalizmu. Druhá loď je Titanic, údajne nepotopiteľný kolos. Túto predstavu o cirkvi majú najmä vyšší predstavitelia cirkvi. Užívajú si na hornej palube a vôbec netušia, že ľudia sa strácajú a hynú po náraze do ľadovca postmodernej doby. Tretia loď je Santa Maria, loď Krištofa Kolumba. Boli to vlastne tri lode s veľmi priemernou posádkou. Cestujúci na týchto lodiach chceli prísť úplne inde. Namiesto cieľa, ktorý si stanovili, objavili však nový svet. Išli za svojou víziou, mali svoju vieru i odvahu a držali spoločenstvo. (S. Jürgens, Aus-geheuchelt!, Freiburg im Br. 2019, 173-174.) Pekný i vtipný obraz cirkvi. Ak sa necháme naozaj viesť Kristovým Duchom, môžeme sa spoľahnúť, že sa nám otvorí nový svet a problémy sa vyriešia spôsobom, ktorý prekoná všetky naše plány a očakávania.