Mt 9,36-10,18

Včera bol v Rožňave vysvätený za kňaza rodák z našej farnosti, Ján Horvát. Prežívame to ako mimoriadnu udalosť. Naposledy bol z našej obce vysvätený za kňaza Michal Bubnič, čo sa udialo pred 120 rokmi. Ten sa neskôr stal rožňavským biskupom, ale pochovaný chcel byť doma. Preto sa jeho hrobka nachádza hneď vedľa nášho kostola. Ján Horvát sa zhodou okolností stal tiež kňazom rožňavskej diecézy. To sú také malé zaujímavosti. Na väčšie zaujímavosti prídeme, ak si odpovieme na niekoľko otázok: Prečo je svätenie za kňaza mimoriadnou udalosťou? Prečo ukončenie teologického štúdia a kňazskú vysviacku pokladáme nielen za súkromnú, ale aj za verejnú vec?

Dnešné evanjelium menuje viacerých mužov, ktorých Ježiš povolal za svojich učeníkov a neskôr dostali titul apoštoli. Všimnime si, čím podľa Matúšovho evanjelia začína príbeh ich povolania: Ježiš chodil po mestách a dedinách, vystupoval v synagógach, ohlasoval Božiu vládu a uzdravoval. Pri pohľade na ľudí cítil ľútosť. Uvedomoval si, koľko je trápenia medzi ľuďmi – prirovnal to k žatve problémov – a povzdychol si: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Mt 9,37).

Celkom na začiatku bol súcitný a solidárny pohľad. Ježiš viedol aj ostatných k takémuto pohľadu. Náboženskú vieru vykladal v priamej súvislosti s problémami či zraneniami ľudí ako uzdravujúce konanie. V tomto zmysle hovoril v synagógach a konal medzi ľuďmi. V súčasnosti je verejná (aj cirkevná verejná mienka) vytváraná najmä médiami, čoraz viac elektronickými ako tlačenými. Je to čoraz menej osobné, pričom najväčší vplyv majú na verejnosť tí, ktorí majú najviac peňazí. Ťažko povedať, akoby pôsobil Ježiš v dnešnej mediálnej dobe. Určite si ho však nemožno predstaviť ako kazateľa niektorej z mnohých protestantských cirkví amerického typu, ktorý je ustavične na televíznej obrazovke a presúva sa vlastným lietadlom. V Ježišovej dobe sa verejná mienka tvorila v synagógach a možno ešte väčšmi na ulici. Oproti našim kostolom sa v synagógach omnoho viac debatovalo a na uliciach boli vhodné miesta, kde ľudia vyjadrovali svoje názory a diskutovali. V tej dobe boli popri Ježišovi určite známi aj iní ľudoví kazatelia. Ježiš sa od ostatných líšil tým, že predovšetkým vnímal problémy ľudí a cítil s nimi. Ako ktosi pekne povedal, svoju pozornosť nevenoval na prvom mieste hriechu, ale zraneniu človeka.

Spomedzi sympatizantov, ktorí ho radi počúvali, vybral si Ježiš dvanásť ľudí. Text evanjelia ich nenazýva kňazmi, ale apoštolmi čiže poslanými. K čomu mali byť poslaní? Ak iní náboženskí aktivisti tej doby učili ako správne žiť Božie prikázania a ďalší videli naplnenie Božej vôle v získaní politickej moci, Ježiš a jeho učeníci mali z Božej moci uzdravovať. Evanjelium spomína až neuveriteľné úlohy Ježišových poslov: mali uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych, očisťovať malomocných a vyháňať zlých duchov. Či už to budeme chápať doslovne alebo nie, platí, že Ježiš hľadal ľudí, ktorí mu pomôžu uzdravovať, nie moralizovať alebo bojovať o moc. Ako sa to môže podariť? Tak, ako platí, že mediálne nepôsobíme v prvom rade tým, že „zavesíme“ svoj status na internetovú sieť, ale tým, že nadviažeme osobný kontakt, tiež platí, že na prvom mieste neuzdravujeme liekmi, ale osobným záujmom o trpiaceho človeka. Ceňme si dobrých odborníkov, novinárov, učiteľov, zdravotníkov, ale nikdy nezameňme osobný priateľský, súcitný záujem o iného človeka za neosobný prístup, hoci aj podopretý úradom, školou či technikou!

To, čo dnes nazývame kňazské povolanie, je tradične spojené s určitými predstavami, ktoré kňaza povyšujú a oddeľujú od ostatných ľudí. Stal sa azda kňaz vysviackou „začarovaný“, aby mohol robiť sväté veci, ktoré iní robiť nemôžu? Nie, stal sa z poverenia cirkvi človekom, ktorý je poslaný vykonávať úlohu apoštola, človeka poslaného Ježišom uzdravovať. Ak Ježiš hovorí, že žatva problémov je veľká, nehovorí, že potrebujeme viac „začarovaných“, ale hovorí, že potrebujeme viac tých, čo súcitia a chcú uzdravovať. Ak je pozícia kňaza v niečom mimoriadna, tak nie v tom, že len on je poslaný, ale v tom, že motivuje, vedie, sprevádza ostatných k uzdravujúcemu konaniu.

V ostatnom čísle českých katolíckych novín uverejnili rozhovor s Hansom Zollnerom, nemeckým jezuitom, teológom a psychológom. Na Gregoriánskej univerzite v Ríme vedie Centrum na ochranu detí. Pri vyšetrovaní prípadov zneužívania spoznal, že kňazi a biskupi sa často správajú celkom opačne, ako by mali – nie sú na strane najslabších a nechránia ich. Cirkev ako úrad sa im stala dôležitejšia než cirkev ako uzdravujúce spoločenstvo, ktoré koná v Ježišovom mene. „Aká teológia stojí za tým, že inštitúcia sa stala dôležitejšou ako ľudské bytosti?“, pýta sa Hans Zollner. Ja by som odpovedal, že je to teológia, ktorá nečíta evanjelium, že sú to ľudia, ktorí ho nežijú súcitným a uzdravujúcim spôsobom (KT č. 24, 9.-15. 6. 2020, s. 13).

Tam, kde sa to deje, je vysviacka za kňaza naozaj mimoriadnou udalosťou, týkajúcou sa všetkých ľudí. Pomáhajme si navzájom, pomáhajme nášmu rodákovi Jankovi Horvátovi, aby sme každý na svojom mieste a podľa svojich možností ohlasovali Božiu moc, odpovedali na Ježišovo pozvanie a v jeho mene uzdravovali.