Jn 14,23-29

Za ostatné dva roky museli sme sa vysporiadať s viacerými obmedzeniami. Žili sme v obavách z pandémie, po dlhý čas sa mnohí ľudia izolovali a z dôvodu rôznych opatrení zostali aj kostoly temer prázdne. U nás, v Borinke, bol náš kostol navyše v ostatných štyroch mesiacoch celkom „vyradený z prevádzky“ z dôvodu sanačných čiže záchranných prác. Náš kostol sa podobal človeku, ktorý je navonok pekne upravený, ale zvnútra ho zožiera zákerná choroba. Pri sanácii, liečení, sa zastavuje postup ochorenia, možno sa príčina choroby aj odstráni, ale následky ešte istý čas pretrvávajú. U človeka i u kostola. Veľmi sa tešíme, že dnes môžeme sláviť nedeľnú bohoslužbu opäť v našom kostole, ale zároveň si uvedomujeme, že naše naozaj vážne ochorenie alebo uzdravenie týka sa niečoho iného, ako sú choré alebo zachránené múry.

V dnešnú nedeľu čítame ďalšiu časť z rozlúčkovej reči Pána Ježiša pri poslednej večeri. Jánovo evanjelium venuje tejto reči veľký priestor – text sa nachádza od 13. až po záver 17. kapitoly. Ako sme si viackrát pripomenuli, nejde o nejaký doslovný zápis toho, čo Ježiš presne pri večeri povedal, ale o uvažovanie, meditáciu Ježišových nasledovníkov z odstupu asi 60 rokov. Keď sa do textu začítame, všimneme si, že títo kresťania si uvedomovali, že najdôležitejšie je zachovať si vnútorné spojenectvo s Ježišom. Zároveň si kládli otázku, ako sa to dá, keď Ježiš už nie je bezprostredne s nimi.

Z istého pohľadu je to podobná otázka, ako keď sme sa pýtali, ako sa dá byť kresťanmi v čase zatvorených kostolov, bez sv. omše, bez vzájomného stretávania. Akú odpoveď našli kresťania z čias Jánovho evanjelia? Povedali si: Ježiš nám odkazuje, aby sme nežili v strachu, aby sme sa necítili opustení. Ježiš nie je s nami priamo, ale je s nami cez svoje slovo. Pre koho je Ježiš vzácny, počuje jeho slovo. A kto ho miluje, to slovo aj zachová. Ježiš už nesedí s nami za stolom pri večeri, nekráča s nami po ulici, nejde s nami do synagógy, on je omnoho bližší. Prichádza k nám so svojím Otcom a bude v nás prebývať.

Vo filme režiséra Dušana Hanáka z r. 1989 pod názvom Ja milujem, ty miluješ je hlavnou postavou zamestnanec vlakovej pošty, nesmelý dobrák Pišta, ktorý túži po bližšom vzťahu so ženou, ale nedarí sa mu. Vzrastom je nízky, často si vypije. Jeho svetácky kolega Vinco má takisto značné chyby, ale u žien má úspech, ide z jedného vzťahu do druhého. Raz, keď má Vinco vypité, otrávi sa plynom, a jeho milenka Viera, ktorá s ním čaká dieťa, skončí v nemocnici. V jednej scéne si Pišta objedná dva poháriky vodky. Jeden pre seba, druhý pre kamaráta. Keď vypije ten druhý, povie akože mŕtvemu kamarátovi: Teraz si už môj, teraz si vo mne! Napokon sa Pišta po smrti Vinca (vôbec nie jednoducho) zblíži s Vierou a dieťa, ktoré Viera čaká, berie za svoje. Tak sa vlastne Vinco, Viera a ich dieťa stanú súčasťou Pištu. Prebývajú v ňom.

Splnenie svojich túžob si nemôžeme vynútiť. Zvlášť, ak naše túžby smerujú k niekomu inému, nemôžeme nikoho nútiť, aby nás prijal, aby nám vyhovel. Môžeme si však klásť otázku: Čo alebo koho milujem? Niekedy si človek namýšľa, že miluje, ale miluje len sám seba. To sú tie prípady, keď sa nejaký muž teší, ako vie zapôsobiť na nejakú ženu, alebo politik sa teší, ako vie dobehnúť národ. Niečo celkom iné je, keď sa pýtame, čo necháme vstúpiť do seba. Aké slovo, akú autoritu, akého Boha chceme mať pri sebe? Alebo aj: Ako chceme mať niekoho v sebe, ako ho prijímame do seba?

Kresťanstvo v prvých troch storočiach nemalo kostoly. Kresťanská viera sa nešírila tým, že ľudia by sa niekam hrnuli na bohoslužbu. Po krátkom období, keď časť Židov sa stala kresťanmi pochopením, že Mojžiš a proroci odkazujú na Ježiša, boli kresťania zo synagóg vyhnaní a do pohanských chrámov, samozrejme, nechodili. Kresťanská viera sa šírila od človeka k človeku rozhovormi o témach, ktoré sú pre ľudí najdôležitejšie: Ako vyjsť so sebou samým, ako naplniť túžbu nebyť sám, ako mať niekoho, kto si nás bude vážiť a azda mať aj rád? Ako obstáť vo svete, ktorý je zameraný na úspech a šliape po tých, ktorí nemajú na to, aby sa pretlačili na výslnie? Ako vytvoriť iný, lepší svet?

Sú to otázky, ktoré mal aj ten nešťastný Pišta z filmu. Odpoveď sa nachádza v Ježišom slove a v skúsenosti, že Ježiš a jeho Boh sú v nás, ak sa naozaj zaujímame o to, čo milujeme a kto nás miluje. Kresťania na začiatku nemali kostoly, ale boli ľuďmi, ktorí sa pýtali na svoju lásku a zaujímali sa o iných, často o tých nešťastnejších. Niekto z nich, často zámožnejší, začal pozývať ľudí do svojho domu, alebo sa vo svojom dome začal bratsky správať k svojim sluhom a otrokom. To, čo dnes nazývame omša, bolo najprv takéto priateľské posedenie a rozhovor, pri ktorom sa nepripíjalo Ježišovi na zdravie, ale jedol sa a pil on sám. S veľkou prosbu a túžbou: Ježišu, aby si bol vo mne, aby si so svojou láskou prebýval vo mne!

Dá sa žiť začas bez kostola, ale nedá sa žiť bez záujmu iných o nás a nás o nich. Ako počúvame z rôznych farností, časť ľudí sa po pandémii do kostolov nevrátila. Aj medzi nami sme niektorých ľudí už dlho nevideli. Našli svoju veľkú lásku a svojho Boha inde? Nevieme. Iste, ani náš kostol nie je všetko, ale je skvelou príležitosťou na to, aby sme našli a naučili sa žiť to, čo je všetko: Nechať Boha prebývať v sebe a rozdávať sa spolu s ním.