Mk 1,40-45

V ostatnom čase sa ľudia začínajú pýtať, prečo napriek mnohým opatreniam nákaza v našej krajine neustupuje, ale skôr stúpa. Príčin je, samozrejme, viac, ale jednu z nich vidia odborníci v kolotoči testovaní na vírus, čo napriek platnému zákazu vychádzania uvádza milióny ľudí do pohybu, aby sa dostavili práve na tie miesta, kde sa infekčný materiál získava a vyhodnocuje.

Zhodou okolností o nákazlivej chorobe je reč v dnešných čítaniach zo Sv. písma. V knihe Levitikus sú zhromaždené dávne nábožensko-zdravotné predpisy. Dnes sme z tejto knihy čítali úryvok o opatreniach ohľadom malomocenstva, ktorého sa ľudia veľmi báli. Mohli sme si všimnúť, že židovskí kňazi vystupovali v úlohe dnešných hygienikov, a že dôraz nebol na liečení, ale na izolácii nakazených. Dnešné čítanie z evanjelia dáva najavo, že v Ježišovej dobe stále platili spomenuté predpisy, predsa sa príbeh odvíja opačným smerom: Chorý človek a Ježiš nezostávajú oddelení, stretnú sa; Ježiš sa dokonca dotkne chorého a uzdraví ho. Následne toho človeka vyzve, aby sa dostavil na kontrolu k židovskému kňazovi-hygienikovi a nechválil sa medzi ľuďmi.

Podobne ako na našich testovacích miestach prišlo na stretnutí Ježiša s chorým človekom k prekročeniu hranice, ktorá mala oddeľovať zdravých od chorých. Rozdiel je v dôvodoch. Kým pri testovaniach sa ľudia zhromažďujú, aby následne úrady vyfarbili jednotlivé okresy do čierna či do ružova, v prípade malomocného človeka bola prekročená hranica, aby sa chorý človek mohol uzdraviť. Napokon, pokladáme za úplne normálne, že zdravotníci prekračujú hranicu medzi sebou a chorými a stretávajú sa s nimi, aby im mohli pomôcť. Keď o rozprávaní z Markovho evanjelia premýšľame, vidíme, že Ježiš namiesto ochrany zdravých zavádza liečenie chorých. Nejde len o uzdravenie dotyčného malomocného človeka, ktoré sa z nášho pohľadu vníma ako zázračné. Akémukoľvek zázračnému či nezázračnému uzdraveniu musí predchádzať prelomenie hranice medzi zdravými a chorými. Triezvy rozum nás nabáda, aby sme uznali potrebu izolácie alebo karantény, avšak zmysel to má len potiaľ, kým to slúži uzdraveniu človeka a nie jeho osamelosti.

Pri bohoslužbe si občas pripomenieme, že uzdravovanie nemôžeme nechať len na odborníkov na telesné orgány a ich fyzikálne a chemické procesy. Ideálne by bolo, ak by odborníci (zdravotníci) okrem svojich vedomostí a skúseností boli vedení aj súcitom, zľutovaním, priateľskou náklonnosťou ku svojim pacientom. Za vytváranie uzdravujúceho prostredia sme však zodpovední všetci. Na prvom mieste cirkev, ak sa chce hlásiť k Ježišovmu odkazu. Ježiš takpovediac vysielal signály záujmu o ľudí chorých, posadnutých, hriešnych a nešťastných. Tieto signály z neho vychádzali pri vystúpeniach v synagóge, pri rôznych rozhovoroch a zvlášť pri ohlasovaní toho, čo nazývame Božie kráľovstvo. Onen malomocný sa nemal prečo odvážiť na prekročenie svojho zákazu vychádzania – nezabúdajme, že v tej dobe malomocný človek znamenal, že je aj zlý, a preto Bohom trestaný. Predsa sa odvážil, lebo sa k nemu donieslo, že pred Ježišom nebude len ako ďalší problémový človek, ale predovšetkým ako trpiaci, po uzdravení túžiaci človek.

Máme takéto renomé v dnešnej spoločnosti, má dnes takéto renomé cirkev, aby sme boli vnímaní ako spoločenstvo Ježišových nasledovníkov na uzdravovanie z chorôb – morálnych, politických, psychických, spirituálnych, a napokon, aj tých telesných? Ježiš namiesto dôrazu na ochranu zdravých dával dôraz na liečenie chorých. Zároveň, aby uzdravenie mohlo nastať, prekračoval hranice. Nie kvôli nejakej kontrole, ale aby sa ľudia liečivo dotkli jeden druhého.

Z prostredia mojich známych, ktorí ochoreli na covid, viem, že často im chorobu nechcene priniesli deti, ale tiež, že dospelé deti si to následne zariadili, aby rodičom celé týždne pomáhali. V rámci jednej rodiny to pokladáme za normálne. Ježiš nás vedie k tomu, aby sme normálne zahrnuli do svojej rodiny aj širší okruh ľudí, ktorí nás potrebujú, a nevideli ich ako cudzích, nebezpečných či hriešnych. O sv. Františkovi Assiskom (+1226) je známe, že na začiatku jeho zmeny bol bozk malomocnému. Prekročil hranice a neostala už možná cesta späť. Zo súčasnosti je známy príbeh lekárky, rehoľnej sestry Ruth Pfau (+2017), ktorá 55 rokov strávila pri liečení malomocných v Pakistane. Podarilo sa jej odstraňovať múry medzi zdravými a chorým, ale mnohokrát aj medzi kresťanmi a moslimami. Uzdravovanie z nákazlivých chorôb a uzdravovanie z predsudkov a hriechov ide napokon ruka v ruke.

Isté východisko zo súčasnej krízy (a nielen z nej) vidím vo vedomom vytváraní rodín so širšími hranicami. Ako sa v bežnej rodine ľudia prirodzene starajú jeden o druhého a ako obce a mestá prestávajú čakať na štát a samy vyvíjajú iniciatívu, mali by sme v rámci našich farností a spoločenstiev vedome vytvárať miesta stretania, dotyku a uzdravovania. Mali by to byť kostoly, ale ešte viac naše skutočné živé vzťahy. Znakom, že pôjde o vzťahy v Ježišovom duchu, bude, ak sa v nich radi objavia nielen tí, čo sa nazdávajú, že sú čistí, ale aj tí, ktorí vedia, že boli, že sú nečistí.