Jn 13,31-35

Pred dvoma dňami oznámili meno nového pražského arcibiskupa. Stal sa ním Jan Graubner, doterajší arcibiskup v Olomouci. Biskupi majú končiť vo funkcii po dovŕšení 75 rokov. Preto bývalý pražský arcibiskup Dominik Duka, ktorý má 79, ohlásil už pred 4 rokmi odchod na dôchodok. Odvtedy sa hľadal jeho nástupca, aby sa napokon našiel biskup, ktorý má len rok pred dôchodkom. Cítime, že tu čosi nesedí. Česká televízia obšírne túto udalosť komentovala. Cirkev – nielen v Čechách – čaká na nový rozbeh. Ľudia orientovaní na reformy by sa aj našli, ale proreformný biskup často naráža na veľký odpor. Možno preto sa radšej vyberajú tzv. umiernení alebo dočasní kandidáti.

Keď čítame dnešný úryvok z Jánovho evanjelia, môže niekto povedať: Dôležité nie sú nejaké reformy, ale láska. Toto Ježiš kládol svojim učeníkom na srdce. Výslovne povedal: „Dávam vám nové prikázanie, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13,34). Situáciu však môžeme vidieť aj inak. Najväčšia reforma je láska. Kde je láska, tam sú aj reformy, teda zmeny k lepšiemu, hodnotnejšiemu žitiu. V cirkvi, v občianskej spoločnosti, v rodinách a ďalších komunitách.

Ak však lásku máme žiť, nemôžeme ju vnímať a s ňou zachádzať naivne. Slovom láska označujeme viacero postojov a vzťahov. Láskou myslíme vzájomne príťažlivý, očarujúci vzťah, najčastejšie medzi mladým mužom a mladou ženou. Láskou môžeme myslieť vzájomnú sympatiu, vydarené porozumenie a priateľstvo. Láskou môžeme myslieť aj to, čo sa označuje ako solidarita, teda spolucítenie s inými, obetavosť pre iných, a to bez toho, aby sa nám tí iní museli páčiť. Bývalý pápež Benedikt XVI. solidaritu nazýval aj politickou láskou. Na akú lásku myslel Ježiš, keď povedal: Dávam vám nové prikázanie?

Priblížil to, keď dopovedal: Chcem, aby ste sa vzájomne milovali, „ako som ja miloval vás“. Vieme odpovedať na otázku, ako Ježiš miloval? Pri odpovedi nám pomôže pohľad do 13. kap. Jánovho evanjelia. Tá začína spomienkou na Ježišovu poslednú večeru, pred ktorou Ježiš sťa sluha umyl všetkým prítomným nohy. Text pokračuje Ježišovou zmienkou o zrade Judáša a končí vyjadrením o prikázaní lásky. Láska, akou Ježiš miloval, nie je láskou zo zaľúbenia, nie je dokonca ani láskou z veľkého porozumenia. Je láskou, ktorá je pripravená slúžiť, odpovedať na potreby iných, zaujímať sa o iných. Najbližšie je táto podoba lásky tomu, čo nazývame solidarita, nezištnosť, obetavosť pre iných, a to aj bez toho, aby nám boli sympatickí. Pri tejto láske je dôležitý jej dôvod. Ten dôvod u Ježiša nebol naivný, on nebol nejaký novodobý humanista, neveril v ľudskú dobrotu od prírody. Takpovediac od prírody sú dobré zvieratá, nie človek. Človek bude dobrý, ak pozná a uzná Boha ako svojho otca, ak sa ním nechá milovať a bude vďačný. To ho premení a umožní mu premieňať iných.

V dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov sme čítali o Pavlovi a Barnabášovi, ako prešli niekoľko miest v provinciách vtedajšej Malej Ázie (v dnešnom Turecku). Ak by sme čítali aj predchádzajúci text, dozvedeli by sme sa, že sa v tých mestách dlho nezdržali. V synagógach sa prihovárali Židom a časť z nich získali pre vieru v Ježiša. Pridali sa aj niektorí pohania. Po pár týždňoch tradiční Židia zorganizovali odpor proti apoštolom a snažili sa ich dokonca zabiť. Dnešný úryvok spomína, že napriek týmto prekážkam sa Pavol a spoločníci do tých istých miest vrátili a v každom meste vytvorili skupiny Ježišových učeníkov, nasledovateľov evanjelia. Tieto malé spoločenstvá zabezpečili aj zodpovednými kontaktnými osobami. Premýšľam, čo tí ľudia zažili, čo ich oslovilo, čo ich premenilo, keď opustili tradičné židovstvo alebo pohanstvo a stali sa Ježišovými učeníkmi. Pritom nezostali závislí ani na Pavlovi, ale dokázali žiť samostatne.

Po dvetisíc rokoch kresťanstva v Európe sú mnohí v našej cirkvi unavení. Vieme, že sa nemáme prispôsobovať modernej dobe, ale cítime aj to, že nemôžeme ani odmietať túto dobu. Bývalému pražskému arcibiskupovi sa vyčíta, že v ostatných rokoch akoby uveril, že okolo cirkvi sú samí nepriatelia, a nedokázal už spoločnosť osloviť. Poznám kňaza mladšieho od Duku len o tri roky. Pochádza z Rakúska, je jezuita, študoval na najlepších univerzitách. Od roku 1991 až podnes pôsobí v Rumunsku, Moldavsku a Bulharsku, a to medzi deťmi z ulice, najmä Rómami. Páter Georg Sporschill na otázku, čo je na Ježišovom prikázaní nové, hovorí, že nová nie je láska, Ježiš ju predsa nevynašiel. Nové je to, že šiel za ľuďmi, ktorí nemali nikoho, ktorí boli zanedbaní, utláčaní a stratení. Títo ľudia zažili pri Ježišovi priateľstvo a lásku a časom sa sami stali schopnými byť stredobodom nových spoločenstiev viery a spravodlivosti. (D. Markl, Elijah und seine Raben. Wie Georg Sporschill die Bibel für das Leben liest, Wien 2016, 92.)

Pravdou je, že najväčšou reformou je láska. Tam, kde sa žije v Ježišovom duchu, neprepadá naivite, premieňa ľudí a je príťažlivá ako magnet. Modlime sa o Ježišovho Ducha, nech nás oslobodí od predsudkov a strachov, nech z nás učiní poslov svojej radosti a svojho pokoja!