Rim 16,25-27; Lk 1,26-38

Medzi niektorými ľuďmi sa traduje, že Židia podnes čakajú na Mesiáša. Nedávno sa ma na to pýtal jeden priateľ. Úprimne povedané, neviem, či čakajú. Pozeral som v knihách, ale nenašiel som v nich zmienku o tom, žeby čakanie na Mesiáša patrilo k podstatným prvkom súčasného židovského náboženstva. Dnešní Židia sú napokon veľmi rozdielni, jedni sú ortodoxní, druhí liberálni a veľkú skupinu medzi nimi tvoria tí, ktorých židovstvo neurčuje viera v Boha, ale politická viera v štát Izrael.

V niečom inak a v niečom rovnako to bolo medzi Židmi aj v čase Ježišovho narodenia. Inak v tom zmysle, že očakávanie Mesiáša bolo vtedy veľmi živé. Rovnaké ako dnes to bolo v tom, že väčšina Židov si Mesiáša predstavovala politicky, ako kráľa podobného Dávidovi, ktorý sa postará o vyhnanie Rimanov a obnoví židovské kráľovstvo. Aj z tohto dôvodu Ježiš o sebe vlastne nikdy nehovoril ako o Mesiášovi. Až neskôr tí Židia, ktorí sa stali kresťanmi, preniesli svoje mesiášske predstavy na Ježišovu osobu. V tom zmysle treba chápať aj rozprávanie z Lukášovho evanjelia, ktoré sa číta na dnešnú nedeľu. Predstaviteľ nebeského sveta, archanjel Gabriel, oznamuje Márii, že sa stane matkou „Syna Najvyššieho, ktorý obsadí trón svojho otca Dávida a naveky bude kraľovať“ (Lk 1,32-33).

V dnešnom druhom čítaní, v texte od apoštola Pavla z Listu Rimanom, sme mohli zachytiť, ako tie židovské očakávania apoštol preniesol do úplne inej situácie. Na obzore nevidel nové židovské kráľovstvo, ale kraľovanie Boha, ktoré sa bude týkať všetkých národov, čím myslel všetkých ne-židov, pohanov. V stručnosti tu Pavol napísal, že ľuďom sa zjavilo dlho ukrývané tajomstvo. Odkrylo sa vďaka evanjeliu o Ježišovi Kristovi a cez nové pochopenie spisov dávnych prorokov. Obsahom tohto odhaleného tajomstva je, že všetky národy alebo všetci pohania poslušne prijímajú vieru. Vierou myslel apoštol prijatie evanjelia o Ježišovi.

V dobe apoštola Pavla nebolo živé len očakávanie Židov, že príde Boží kráľ, čo obnoví ich moc, ale aj zvestovanie inej veľkej moci. „Anuntio vobis gaudium magnum“ (po slovensky zvestujem vám veľkú radosť) volali na uliciach rímskych miest poslovia, ktorí oznamovali deň cisárových narodenín. Po grécky sa tento deň nazýval evanjelium. Poddaní sa mali tešiť, že sú podriadení cisárovi. Konali sa štátne oslavy a ľuďom sa ušlo aj nejakej zábavy a pohostenia, aby ľahšie uverili, že cisár vládne za pomoci bohov a že je to to najlepšie, čo sa im mohlo prihodiť. Nie je to náhoda, že Pavol takto končí svoj list do hlavného mesta ríše, do Ríma. Tie slová o evanjeliu a poslušnosti viere sú vlastne zhrnutím obsahu celého jeho dlhého listu (má 16 kapitol). Keď sa pozrieme na začiatok Pavlovho listu, vidíme, že tak ako Pavol končí, tak aj list začína. Pre vtedajšieho čitateľa bolo jasné, o čo Pavlovi ide. Hneď od prvých riadkov sa predstavil ako služobník Krista Ježiša, nie cisára, ako Ježišov hovorca (apoštol), nie cisárov, neohlasuje cisárov radostný deň (evanjelium), ale Ježišov. Obsahom Pavlovho evanjelia nie je pohoda v poslušnosti cisárovi, ani radosť v poslušnosti židovskému kráľovstvu, ale evanjelium, radosť z poslušnosti viere podľa Ježiša Krista.

Čo si môžeme pod touto poslušnosťou viere podľa Ježiša predstaviť? Nejde len o poslúchnutie nejakého zvyku či nariadenia. Keď počúvame o Márii, že počala z Ducha Sv., je to odkaz pre nás, aby sme aj my počali, počínali naše činnosti z Ducha Sv., aby sme boli poslušní predovšetkým jeho inšpirácii, nie ľudským nápadom a nariadeniam. Má sa to udiať v našom svedomí a srdci, ale nemôže to zostať len v srdci. Pri zhoršovaní tzv. korona-krízy sa niektoré okresy a samosprávy na Slovensku rozhodli, že nebudú čakať na opatrenia vlády, ale sami urobia, čo pokladajú za nutné pre ochranu občanov. Naše farnosti a spoločenstvá si môžeme predstaviť ako také kresťanské samosprávy, ktoré sú súčasťou celej spoločnosti, ale nečakajú len na podnety z politiky a médií, ale sami prichádzajú s inšpiráciou a riešeniami.

Teológ Hans Küng asi pred 30 rokmi natočil niekoľko filmov o veľkých svetových náboženstvách. Film o židovstve začína scénou zo židovskej svadby v New Yorku. Možno preto, že Židia tradične pokladali manželstvo za inštitúciu slúžiacu zachovaniu ich národa i náboženstva. Film o kresťanstve začína scénou z jednej farnosti v San Salvadore. V tejto chudobnej a násilím zmietanej krajine Strednej Ameriky je to práve cirkev, ktorá je pre ľudí najväčšou oporou. Uprostred spoločnosti rozdelenej na bohatých a chudobných, kresťania vytvárajú spoločenstvá, ktoré spolu slávia bohoslužby a zároveň riešia aj sociálne, ekonomické a politické problémy. Cirkev neprežívajú ako cirkev biskupov a kňazov, je to ich cirkev, ľud Boží, cirkev ľudu.

Na Vianoce budeme sláviť Mesiáša, ktorý už prišiel. Uverme tomu, že prišiel, aby nám odovzdal svojho Ducha a pozval nás spolu s ním pretvárať tento svet. Či už v kostoloch alebo v tichu svojich domovov dajme mu svoje poďakovanie a svoju odpoveď.