Mk 13,24-32

Takto pred rokom sa zaviedlo v kostoloch sedenie v odstupoch. V ďalších mesiacoch sa opatrenia sprísňovali a v novom roku sa celé mesiace nemohli konať spoločné bohoslužby. Epidemická situácia je po roku rovnaká, len my sme sa zmenili. Ochorenia sa stále bojíme, ale sme zo všetkého unavenejší a znechutenejší. Nechcem v kostole unavovať pripomínaním covid- semaforov, ale držme sa zdravého rozumu: Ak sme tu spolu medzi rôznymi ľuďmi, zachovajme odstup, dezinfikujme sa a používajme respirátor. A využívajme všetky spôsoby na posilnenie svojej imunity! Viaceré nepríjemné až zlé situácie sa nedajú vyriešiť rýchlo, čo však neznačí, že nemôžeme urobiť nič. Keď som bol nedávno na 3. očkovaní, pýtal som sa, či budem musieť prísť aj po piatykrát. Pani doktorka odpovedala, že možno aj siedmy… Dlhšie ako pandémia bude trápiť celý svet klimatická kríza. Veľká konferencia o klíme v Glasgowe, ktorá práve končí, však veľa nádeje nepriniesla. Mohol by som spomenúť ďalšie vážne problémy – politické, ekonomické, kultúrne –, ktoré sužujú ľudí po celom svete. A, samozrejme, mnohí ľudia majú dosť problémov celkom osobných. Otázka je, či všetky tieto problémy len vlečieme, alebo ich odmietame vnímať, alebo žijeme v nádeji, že ich raz vyriešime.

Keď dnes čítame evanjelium a prorocký text zo Starého zákona, zdá sa, že ľudia, ktorí napísali tie texty, verili na záchranu z neba. Markovo evanjelium v 13. kapitole spomína viaceré nešťastia – politické i vesmírne –, aby napokon ohlásilo príchod Syna človeka, ktorý zhromaždí svojich vyvolených: Veriaci, spravodliví sa nestratia, budú ako ovečky ochránené svojím pastierom. O čom je táto reč? Ako príde k záchrane a kedy? Bude to v rámci nášho sveta alebo mimo neho?

Podobne ako my dnes prežívali mnohé úzkosti aj ľudia v prvom storočí nášho letopočtu, keď bolo napísané evanjelium. Za tým evanjeliom treba vidieť kresťanov, ktorí svoje nádeje spojili s Ježišom ako Mesiášom – Záchrancom. Kresťania tej doby boli vystavení dvojakému prenasledovaniu – zo strany pohanov i Židov. Do r. 68 v 1. stor. po Kr. trvalo veľké prenasledovanie, ktoré vyvolal cisár Nero. Zároveň boli kresťania čoraz viac obviňovaní zo strany Židov. Napriek rozporom, ktoré boli prvými kresťanmi a Židmi, kresťania sa cítili byť súčasťou židovského náboženského spoločenstva, až kým rozhodnutím židovskej veľrady neboli z neho celkom vyhnaní. V r. 70 vypuklo židovské povstanie proti Rimanom, do ktorého sa kresťania nezapojili. Povstanie skončilo porážkou Židov a zbúraním chrámu v Jeruzaleme. Zničenie chrámu kresťanom navodzovalo predstavu konca sveta a zároveň vzbudzovalo očakávanie príchodu iného chrámu, iného uctievania Boha. Cítili niečo podobné, akoby sme cítili my, ak by sme zažili zničenie Vatikánu, Ríma, aj s jeho slávnymi kostolmi. Náboženské ťažisko sa z chrámu, zo svätého miesta a z jeho obradov prenieslo na spoločenstvo, ľud zjednotený Kristom, jeho slovom, ktoré v nich našlo odozvu. Evanjelium to vyjadrilo slovami, že Mesiáš si zhromaždí svojich vyvolených. Už 20 rokov skôr napísal apoštol Pavol v liste Korinťanom: „Chrám Boží ste vy a Duch Boží vo vás spočíva“ (1 Kor 3,16).

Čo takéto poznanie znamenalo? Mohlo by sa zdať, že kresťania tej doby pod tlakom okolností čakali na koniec existujúceho sveta a na príchod Krista Pána na obláčikoch s anjelmi, ako sa o tom poeticky píše v Markovom evanjeliu. Zdanie je však mylné. Dnešný úryvok končí pripomenutím, že o tom konečnom dni nevie nik, ani Mesiáš, iba Boh Otec. Naopak, tomu, čo sa má stať, máme sa učiť od stromu, ktorý mladne a vyháňa lístie. Nemáme teda predpovedať koniec, ale všímať si znaky obnovy. Mesiáš príde uskutočniť túto obnovu. Bude to z neba, nejde o zmenu politiky, nečaká sa, že všetci raz budú múdri. To „z neba“ znamená oslovenie z Ducha Sv. Kresťania na konci 1. storočia si uvedomili, že majú tvoriť iný svet a iný (alternatívny) ľud. Ten ľud sa zrodí zo slova (poznania), ktoré skúsia ako trvalo mocné. Preto evanjelium povie: To „slovo sa nepominie“ (Mk 13,31).

Z akého slova, z akého poznania uprostred dnešného sveta a jeho pandémií a kríz rozmýšľame a konáme my? Jedna česká filozofka pekne hovorí: „Potrebujeme si nájsť čas pre svoj prameň. Čas, v ktorom mu dovolíme, aby z nás tryskal.“ (cit. podľa: Eva Borušovičová, Čo o nich vieme, čo o nás vedia, in: SME, 13.11.2021, 10.) Aby sme taký prameň našli, potrebujeme sa stíšiť a vnímať seba a svet inak ako súčasné médiá, čo nás zaplavujú informáciami. Potom ho objavíme a on z nás vytryskne. Ako – to si môžeme predstaviť na príklade nášho patróna, sv. Martina. V našom kostole sú z jeho života znázornené dve udalosti. Obraz na stene pripomína, že zachraňujúci prameň je tam, kde tak ako sv. Martin vnímame trápenia ľudí okolo seba a dokážeme sa podeliť – trebárs o teplý plášť. Druhá udalosť je pripomenutá na obraze v okne. Tam je Martin znázornený ako biskup, pri nohách má hus. Je to trochu humorné. Martina si zvolili ľudia za biskupa, ale on netúžil mať moc, a tak sa skryl niekde na gazdovstve, kde mali husi. Netušil, že tie ho svojím gagotaním prezradia. Ľudia ho našli, a on musel prijať úrad biskupa. Tento obraz pripomína, že zachraňujúci prameň vytryskne z cirkvi, v ktorej si nik nebude nárokovať pocty a funkcie, ale kde ľud na ceste – pápež František by povedal: synodálna cirkev – si uctí toho, kto nechce vládnuť, ale slúžiť.

Nachádzame sa uprostred mnohých ohrození a trápení. Ale nedívajme sa len na ne. To unavuje! Všímajme si znaky nádeje a obnovy. V nich spoznáme Krista; on zachraňuje!