Lk 18,9-14

Kto je v dnešnom svete farizej a kto mýtnik? Ľudia nenáboženskí (sekulárni), ľudia s liberálnou orientáciou, niekedy radi ukazujú prstom na ľudí veriacich, na ľudí chodiacich do kostola, že si len namýšľajú, že sú lepší. Na druhej strane ľudia náboženskí, chodiaci do kostola – treba si asi priznať –, máme sklon dívať sa na tých druhých s výčitkou, že oni si namýšľajú, ako si vystačia sami, že nikomu sa nepotrebujú klaňať, a už vôbec nie nejakému Bohu.

Kto je v dnešnom svete farizej a kto mýtnik? Podľa prvej vety dnešného úryvku evanjelia Ježiš povedal svoje podobenstvo tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a pohŕdali ostatnými. Židovská spoločnosť Ježišovej doby bola naskrze spoločnosť náboženská, pre človeka, ktorý chcel mať isté postavenie a úctu, bolo nemysliteľné, aby nechodil do kostola a aby nezachovával všetky možné predpisy a pravidlá. Farizeji boli čosi ako náboženská strana, kasta, osobitná skupina ľudí, ktorí sa považovali za najpravovernejších medzi pravovernými. Na základe toho, čomu verili a čo pokladali za dôležité, bolo prirodzené, že sa pokladali za spravodlivých a že si nevážili tých, ktorí náboženské predpisy nedodržiavali. Prečo sa však títo náboženskí horlivci stali pre Ježiša terčom kritiky a adresátmi jeho napomenutia?

V súčasných predstavách sa s pojmom farizej spája predstava neúprimnosti. Farizej je pre našich ľudí niekto, kto sa na verejnosti pretvaruje. V skutočnosti sa farizeji zväčša nepretvarovali, oni úprimne verili tomu, čo robili. Z ich pohľadu sa právom pokladali za spravodlivých. Farizej z nášho príbehu to napokon aj pekne vyrátal: Nie som vydierač, manželke som verný, konám viaceré nábožné skutky… Iný preklad tohto miesta evanjelia presnejšie vyjadruje, v čom je problém. Namiesto slov, že si farizeji namýšľali, je formulácia: „Spoliehali sa na seba a iných nemali za nič.“ (Slov. ekumenický preklad, 1995) Nejde teda o neúprimnosť, ale prehnanú sebestačnosť. Pamätám si viacero mladých ľudí, ktorí vyštudovali v 90. rokov minulého storočia a našli si dobré uplatnenie v nových kapitalistických pomeroch. Na tých, ktorým sa nedarilo, mali jednoduché vysvetlenie: „Keby neboli leniví a snažili sa ako ja, mali by sa aj oni dobre.“ Títo ľudia uverili vo svoju šťastnú hviezdu a svoje úspechy pripisovali vlastnej usilovnosti. Zaiste, z istého pohľadu sme každý sám za seba strojcom svojho osudu, ale vidieť len seba, spoliehať sa len na seba, zdá sa mi dosť hlúpe a obmedzené. Ešte nerozumnejší je takýto prístup v náboženskej oblasti. Náboženstvo či nábožnosť sa v tomto prístupe mení na akési počty, z náboženstva sa robí práca, za ktorú si človek zaslúži odmenu. V takomto prístupe ťažko nazývať Boha otcom, skôr je to pán či veľký kontrolór. Od Boha sa v takomto prístupe ani nič nechce, len sa mu predkladajú vlastné zásluhy. Samotné náboženstvo sa tu chápe ako knižka, kde je napísané všetko, čo treba robiť. Kto sa tú knižku naučí, je potom ten nábožný a spravodlivý.

Ježiš mal medzi svojimi učeníkmi rôznych ľudí. O apoštolovi Matúšovi vieme, že bol pôvodne mýtnik, teda úradník rímskej správy so všetkou zlou povesťou, aká v tej dobe mýtnikov sprevádzala. Určite mal Ježiš medzi učeníkmi aj bývalých farizejov alebo synov farizejov. Niektorí odborníci na biblickú históriu tvrdia, že sv. Jozef bol tiež členom farizejskej strany a Ježiša viedol k tomu, aby si vážil náboženské zákony. Zdá sa však, že Jozef sa od iných farizejov líšil tým, že okrem úcty k Božím zákonom mal aj vedomie, že Boh nás oslovuje cez udalosti, na ktoré vlastnými silami nestačíme a v ktorých si uvedomíme svoju odkázanosť na Boha. Podľa Matúšovho evanjelia Jozef spoznával, čo má urobiť, vo sne (Mt 1,20; Mt 2,13; Mt 2,19). Sen predstavuje v Biblii stav, keď veci nemáme pod kontrolou, nemôžeme sa spoliehať na seba a stávame sa schopnými začuť Boží hlas a nechať sa ním viesť.

V dnešnom svete to nevyzerá veľmi dobre, lebo je v spoločnosti priveľa ľudí, ktorí sú presvedčení o svojej pravde či dokonca o svojej výnimočnosti. To sú dnes tí skutoční farizeji, a je úplne jedno, či sa radia medzi ľudí náboženských alebo nenáboženských. Ani jedni, ani druhí zmenu k lepšiemu neprinesú. To dokážu len tí, čo sa vedia pokoriť a priateliť. Pokoriť pred Bohom a priateliť s ľuďmi, najmä s tými, ktorí zatiaľ veľa šťastia nezakúsili.

V knihe o Božom milosrdenstve, ktorú zostavil novinár Andrea Tornielli na základe rozhovorov s pápežom Františkom, spomína František viacero zážitkov s obyčajnými ľuďmi, cez ktorých sa naučil žiť Božie milosrdenstvo. Na jednom mieste spomína ženu, ktorú poznal v čase, keď bol predstaveným jezuitského kolégia: Tú ženu opustil manžel a nechal ju s viacerými deťmi. Keď nemala stabilnú prácu, privyrábala si „službami“ pre pánov, aby mohla nakŕmiť svoje deti. Prostredníctvom Charity sme sa jej snažili pomôcť. Raz prišla aj s deťmi a chcela sa so mnou stretnúť. Prišla mi poďakovať. Myslel som si, že prišla poďakovať za potravinový balíček z Charity. „Dostali ste ho?,“ spýtal som sa. „Áno, aj zaň vám ďakujem,“ odpovedala. „No ja som prišla, aby som vám poďakovala najmä za to, že ste ma nikdy neprestali oslovovať pani.“ (Meno Boha je milosrdenstvo, FL, Bratislava 2016, 65-66.)

Zmenu k lepšiemu neprinesie súboj sebestačných a presvedčených, ale spojenectvo pokorných a priateľských. Aj preto prosíme Ježiša, priateľa hriešnikov, aby sme sa tak ako on, cítili silnými z Boha, nie zo seba, a vedeli sa vždy postaviť na stranu tých, čo naše a Božie priateľstvo najviac potrebujú.