Lk 3,15-22

Súčasní ľudia sú značne zaujatí vonkajškom, vonkajším vzhľadom, presnejšie povedané dojmom, či už je to o sebe samom alebo iných ľuďoch a veciach. Hovorí sa, že dnes je dôležitý imidž, teda obraz, ktorý sa vytvára, nie samotná skutočnosť. Tak je to aj pri udalostiach okolo nás a vo svete. Nie je dôležité, čo sa naozaj stalo, ale ako sa to podá, predstaví. Pritom veľmi záleží na tom, čomu to podanie, tá prezentácia slúži, či niekoho mocenským záujmom alebo pozdvihnutiu, skrášleniu, oslobodeniu.

Nevieme, aký urobil Ježiš prvý dojem, keď sa objavil pred Jánom Krstiteľom. Lukášovo evanjelium len uvádza, že Ježiš bol pokrstený, keď sa všetok ľud dával krstiť. Mohol zapadnúť v dave, ale Ján ho mohol aj poznať; evanjelium spomína, že Ježišova a Jánova matka boli príbuzné (Lk 1,36). Z dnešného textu vieme vyčítať, že Ján odmietal dojem, ktorý si o ňom ľudia vytvárali. Nakoľko on sám v Ježišovi hneď spoznal toho, o ktorom hovoril ako krstiacom Duchom Svätým a ohňom, tiež nevieme posúdiť. Zvláštna situácia, ktorá sa mala udiať pri Ježišovom krste, nebola určená pre prizerajúcich sa ľudí. Otvorené nebo, Duch Svätý v podobe holubice, Boží hlas – to sú obrazy Ježišovej vnútornej skúsenosti: Boh je môj Otec, ktorý ma miluje.

Aký zmysel mal Ježišov krst, keď samotný Ján o svojom krstení povedal, že je to „len“ vodou? Čo tým myslel? Na začiatku 3. kap.  Lukášovho textu sa dočítame, že Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3,3). Obradné ponorenie do vody ako symbol duchovného očistenia poznáme z viacerých náboženstiev. Napokon, blažený pocit z očisťujúceho kúpeľa či sprchy je dobre známy. Máločo nás po nejakej námahe osvieži tak ako kúpeľ. Pri vnorení sa do vody nás voda celých obklopí a vychádzame z nej ako znovuzrodení. Keď Ján ponáral ľudí do vody, vedel, čo robí. Burcujúce slová spojil s výstižným obradom. Nie každý sa dal Jánovi pokrstiť. Ako čítame v 7. kap. Lukášovho evanjelia, „farizeji a zákonníci zmarili v sebe Boží úmysel, nedali sa pokrstiť“ (Lk 7,30). Dať sa Jánovi pokrstiť teda znamenalo kriticky sa postaviť k panujúcim pomerom, viac k tým náboženským a morálnym ako politickým. Ján kriticky odmietal dojem, ktorý si o sebe vytváral náboženský Izrael: Tu sme my, správni, pravoverní, hodnotoví, my farizeji a zákonníci, a na druhej strane tí pohania, neveriaci, hriešnici…

Jánovo krstenie malo zmysel v tom, že vyjadrovalo túžbu po zmene. Ján rozhýbal ľudí z pasivity, ale zároveň vedel, že je to málo, že falošnú a ubíjajúcu skutočnosť môže zmeniť len krst Duchom Svätým a ohňom. Aký je to však krst? To je tá vnútorná skúsenosť, ktorou prešiel Ježiš a ktorú evanjelium prirovnáva otvorenému nebu, zostúpeniu Ducha Sv. a Božiemu hlasu. Ako sa však takto krstí? Už nie vojdením do vody, ale do vzťahu, do objatia lásky, ktorú poznávame ako nám ponúknutú. Malo však potom pre Ježiša zmysel dať sa pokrstiť vodou? Malo, lebo sa tým prihlásil k zmene, šiel spolu s ľuďmi, ktorí po pozitívnej zmene túžili a na rozdiel od farizejov si o sebe nenamýšľali, že ju nepotrebujú. Skutočne bol však Ježiš pokrstený až Božou láskou. Apoštol to v dnešnom čítaní z Listu Títovi tiež prirovnal kúpeľu, keď napísal: „Zjavila sa nám dobrota Boha, jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre naše spravodlivé skutky, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista“ (Tít 3,4-5).

Keď premýšľame o našej úlohe, poslaní cirkvi a v jej rámci o úlohe rodičov, kňazov či sprevádzajúcich priateľov, ide o úlohu podobnú Jánovi Krstiteľovi. Máme mobilizovať, kázať, prebúdzať, a potom odkazovať na toho, čo krstí Duchom Svätým a ohňom. Rozdiel medzi krstom vodou a Duchom som raz prirovnal k známemu „krsteniu“ kníh pri ich vydaní. Taká kniha sa krstí všeličím, niekedy aj šampanským, robí sa okolo toho paráda, ale kniha je skutočne „pokrstená“ autorom, keď ju píše z vlastnej inšpirácie – po slovensky z oduševnenia. V cirkvi krstíme ľudí, nie knihy, a tým vlastne robíme to, čo robil Ján Krstiteľ, odkazujeme na toho, kto krstí Duchom Svätým a ohňom. Nik z nás nemá Ducha vo svojej moci, ale môže mu poslúžiť. Raz sa teológa Karla Rahnera pýtali, či Božie deti sú len tí, čo sú pokrstení. „Samozrejme, že nie, milované deti Boha sú aj nepokrstení,“ odpovedal. Načo sa potom dávame krstiť?, bola ďalšia otázka. „Nato, aby sme dali Bohu svoju vedomú a vďačnú odpoveď,“ doplnil Rahner.

Áno, čo už z toho, že som milovaný, ak o tom neviem, alebo ak sa nepoďakujem a sám netúžim láskou odpovedať? Kde sa však stala chyba, že sa často netešíme na to, aby sme na Božiu lásku odpovedali svojou láskou? Kde sa to stalo, že mnohí sú pokrstení len zvonka a nežijú to zvnútra? Na sviatok Zjavenia Pána hovoril pápež František, že potrebujeme žiť túžbou, nepokojom ako mudrci, lebo často fungujeme len ako zaparkované autá (teda nefungujeme, lebo stojíme). „Aká je cesta našej viery?“, pýtal sa. „Je zaparkovaná alebo je na ceste?“ Poukázal na mudrcov, ako nás učia klásť otázky: „Tak nás zväčša oslovuje aj Boh – častejšie otázkami ako odpoveďami. Môžu to byť aj otázky našich detí, naše pochybnosti, nádeje, túžby ľudí okolo nás.“

Všímajme si ich, počúvajme, vnímajme aj seba, ale nezostaňme v sebe, buďme ľuďmi, čo sú na ceste! Ako pekne na záver kázne povedal pápež František, môžeme povedať aj my: Snívajme, hľadajme, klaňajme sa.