Lk 4,14-21

V minulom týždni zverejnil Štatistický úrad SR ďalšie výsledky zo sčítania obyvateľstva. Ako sa očakávalo, o niekoľko percent klesol počet občanov, ktorí sa na Slovensku hlásia ku katolíckej cirkvi, a narástol počet tých, ktorí sa označujú za ľudí bez vyznania. Úrady a médiá si z týchto čísiel vyvodia to, čo chcú alebo potrebujú. V skutočnosti tieto čísla nemajú veľkú výpovednú hodnotu. Ak sa nás úrad pýta na miesto trvalého pobytu, uvedieme skutočnosť, ktorú máme zapísanú v dokladoch, hoci na danom mieste ani nemusíme bývať. Ak sa nás úrad pýta na náboženské vyznanie, nepýta sa však na záznam v matrike pokrstených. Pýta sa na osobnú voľbu: Hlásiš sa k tomu alebo nie, páči sa ti to alebo nepáči?

Keď Ježiš navštevoval synagógy v Galiley, môžeme predpokladať, že dospelí obyvatelia židovského pôvodu temer všetci do synagógy chodievali. Ak chodili všetci, to ešte neznamená, že si aj všetci rozumeli. Na Ježišovom príklade vidíme, že nejde len o to, k čomu sa hlásime, ale omnoho viac o to, ako to rozumieme. Ježiš si pri čítaní v synagóge zvolil jeden text od proroka Izaiáša (Iz 61,1-2), ktorým naznačil, že svoje náboženské vyznanie chápe ako zvestovanie radosti, ako milostivé vyslobodenie chudobných a nešťastných. Na Ježišovom čítaní bol najzaujímavejší osobný dodatok: Dnes sa splnilo Písmo, ktoré ste počuli, dnes sa to uskutočnilo.

V čase napísania textu Izaiášovej knihy išlo o evanjelium, teda o radostnú zvesť utláčaným Židom, že budú vyslobodení z babylonského zajatia. Ježiš dal tejto radostnej zvesti širší význam. Týkala sa nielen jednej historickej udalosti, týkala sa sveta ako takého a jeho zmeny. Do sveta, v ktorom jeden či druhý národ trpí vojnou, hladom či nákazlivou chorobou, a často aj zlou politikou, do tohto sveta Ježiš prináša radostnú zvesť všetkým nešťastným. Toto evanjelium, túto zvesť prináša nielen slovami a nehovorí, že sa to raz stane, ale oznamuje, že sa to už deje, že sa to koná. Ak sme z dnešnej spoločnosti zvyknutí, že podnikatelia majú svoj program, ako sa presadiť na trhu, a že politici majú takisto svoj program, ktorý ponúkajú, aby ich občania volili, tak to, čo prečítal Ježiš v synagóge, považujme za Ježišov program, s ktorým prichádza medzi nás.

Katolíckemu náboženskému vyznaniu sa občas podsúva, že je dogmatické a moralistické, teda, že prikazuje, čo treba veriť a ako sa správať. Dogmy a normy sú vysvetlenia, formulácie, ktorými sa snažíme pomenovať, ako niečo vidíme a chápeme. Ale to nie je program. Ak sa niekto hlási k niektorému kresťanskému vyznaniu, má mať program, a to ten istý, s ktorým prišiel Ježiš. Hlásať a uskutočňovať evanjelium čiže radostnú zvesť, a to najmä tým, ktorí ju nemajú: chudobným, zajatým, slepým, utláčaným. Ak sa pýtame, či to máme brať doslovne alebo duchovne, tak odpoveď je: aj-aj. Ježiš priniesol radosť materiálne, duševne i duchovne chudobným. Ak máme aj druhú otázku, čím sa to líši od nejakého sociálno-politického programu, pomôckou nech sú prvé a posledné slová, ktoré Ježiš citoval od proroka Izaiáša. Prvé boli: „Duch Pánov ma poslal,“ a posledné: „ohlásiť Pánov milostivý rok“. Bežná politika sa neodvoláva na Pánovho Ducha, ale na nejakú filozofickú a ekonomickú školu, a v horšom prípade ani na to, ale je len propagandou až falošným divadlom. Program Ježišovej radosti a vyslobodenia však vychádza z počúvania Pánovho Ducha. Prečo si potom mnohí kresťania myslia, že ide najmä o dogmy a normy, a prečo nám ateisti predhadzujú, že ide najmä o peniaze? Oboje môže pochádzať z hlúposti a zlomyseľnosti. Ale patrí sa, aby sme si pri spytovaní svedomia dali otázku: Spája sa moje náboženské vyznanie so skúsenosťou radosti a vyslobodenia? Ak nie, možno preto, že – ako hovorieva pápež František – „život niektorých kresťanov je ako pôst bez Veľkej noci“. Iste, radosť nemôže byť samozrejmá, život je niekedy zložitý. Preto František dodáva: „Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná – aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní.“ (EG, čl. 6).

V médiách ostatných dní som si všimol určitú škodoradosť, s ktorou novinári komentovali zverejnené výsledky o poklese veriacich a náraste ľudí bez vyznania, akoby išlo o výsledky vo futbale. Tam sú tie výsledky ako-tak overiteľné, gól platí alebo nie. Odnedávna tomu overeniu pomáhajú aj kamery. V náboženstve sa to takto overiť nedá. Ľudia vypisujú svoje voľby: páči-nepáči. Možno už zajtra budú rozmýšľať inak. Uvidíme. Dôležitejšie ako dožiť sa vyššieho počtu veriacich, nech je naša snaha zvestovať a uskutočňovať Ježišov program, podeliť sa o radosť z viery. Že nejde o výmysly a sny, dá sa overiť len tým, že z tej našej radosti nájde sa dosť aj pre tých, čo sa cítia chudobní, nalomení a stratení.