Mk 1,14-20

„Naplnil sa čas“ – to sú prvé Ježišove slová zaznamenané v evanjeliu. V gréckom origináli je použitý pojem kairos. Ak by bol použitý pojem chronos, myslelo by sa na hodinky (chronológia – časové poradie). Ak však autor použil pojem kairos, nemyslel na počítanie času, ale ako napísal – na plnosť času, pravý čas, čas naplnený výzvou. Myslel na situáciu, ktorá nás stavia pred rozhodnutie.

V Markovom evanjeliu je oznámenie o pravom čase spojené s ďalším oznámením: priblížilo sa Božie kráľovstvo. Obe oznámenia sú doplnené výzvou na kajanie sa a vieru v evanjelium. Všetky oznámenia a výzvy sa vzájomne podmieňujú. Čas sa naplnil, lebo je možné zažiť Božie kráľovstvo. A zažiť ho možno vtedy, ak sa kajáme. Konečným dôsledkom bude evanjelium.

Dnešný človek, aj ten, čo chodieva do kostola, má asi problém porozumieť všetkým tým pojmom, čo sme doteraz spomenuli. Ten naplnený čas, veľký moment, si ešte vieme predstaviť. Išiel som nedávno s priateľom v aute po Mickiewiczovej ulici v Bratislave a priateľ hovorí: „Na tomto mieste som po prvý raz stretol svoju Zuzku.“ Všimol si ju, prihovoril sa, a samozrejme, ešte to nejaký čas trvalo, kým prišlo k rozhodnutiu, ale preňho to bol jednoznačne kairos, pravý čas. Čo sa myslí Božím kráľovstvom, je ťažšia otázka. Židia v Ježišovej dobe snívali po inej moci, ako bola vláda vtedajšieho cisára a ďalších nepríjemných kráľov. Ježiš Božím kráľovstvom myslel na ľudí, ich vzťahy a konanie; na ľudí, pre ktorých poslednou autoritou bude Boh a nie nejaký svetský vládca alebo vlastný úspech. Prostriedkom dosiahnutia Božieho kráľovstva je kajanie sa, pokánie (tak podľa slovenského prekladu). V gréckom texte je použitý pojem metanoeite, doslova: obráťte sa alebo zmeňte sa. Na otázku kam, platí tá posledná výzva: verte evanjeliu. Zvláštne, že kým pojmy kairos a metanoia sa do slovenčiny preložili neveľmi zrozumiteľnými slovami, práve to najkrajšie slovo nechávame nepreložené. Grécky pojem euangélion znamená radosť, radostné posolstvo.

Keď si to poskladáme dokopy, začneme rozumieť. A keď zostaneme pri príklade z osobného života, rozumieme ešte lepšie. Človek zažije svoj pravý čas, keď stretne svoju možnú lásku. Katolícka cirkev povie, že tá správna láska je aj sviatosť, teda vstupenka do Božieho kráľovstva. Aby sa tá láska mohla rozhorieť, človek sa potrebuje zmeniť, opustiť čosi zo seba a prispôsobiť sa. Nie hocičo opustiť a hocijako sa zmeniť, ale tak, aby to končilo evanjeliom, teda radosťou. Radosť je potvrdením správnej zmeny. Podobné nastavenie platí aj pre spoločnosť a cirkev. Právom si myslím, že napríklad politická zmena z r. 1989 bola pre spoločnosť kairos, pravý čas prinášajúci veľké nádeje. Nakoľko vonkajšia zmena mala potenciál spôsobiť aj našu vnútornú zmenu, je dôležitá otázka, ale neprítomnosť radosti nad „nebožími“ vládami, ktoré o nás rozhodujú, hovorí sama za seba.

Z dnešného evanjelia sme počuli o konkrétnej zmene niekoľkých rybárov od Galilejského jazera. V pravom čase rozpoznali v Ježišovi svoje kráľovstvo. Markovo evanjelium podáva celú udalosť veľmi stručne, akoby sa všetko naraz odohralo. Šimon (Peter), Ondrej, Jakub a Ján zanechali svoju prácu a išli za Ježišom. Ako to presne bolo, nevieme. Jánovo evanjelium (Jn 1,35-42) ako prvé stretnutie s Ježišom spomína celkom inú situáciu. Tiež je otázka, ako si vysvetľovať slovko zanechať. Čo vlastne Ježišovi učeníci zanechali? Naozaj celkom skončili so svojím zamestnaním, naozaj opustili svoje rodiny? Naozaj, ale inak, ako si to predstavujeme. V Ježišovi títo ľudia spoznali svoju najväčšiu autoritu, takú, čo ich napĺňa požehnaním a radosťou. K čomu ich to napokon dovedie, nemohli na začiatku tušiť. Aby mu títo rybári rozumeli, Ježiš povedal: „Urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1,17).

Včera v Trutnove mal pohreb český jezuita P. Jan Rybář. Nedávno vyšla knižka jeho krátkych úvah pod názvom: Rybár na púšti (Grantis, Ústí nad Orlicí 2020). Páter Jan sa dožil temer 90 rokov. Ako mladý muž vstúpil k jezuitom, spolu s ostatnými rehoľníkmi bol v r. 1950 uväznený, potom pracoval ako robotník. V r. 1960 bol opäť uväznený, za kňaza bol vysvätený tajne vo väznici. Od r. 1970 pôsobil v niekoľkých farnostiach v severných Čechách. V úvode do knižky sa o ňom píše, že Jan Rybář je „jedným z posledných veľkých hrdinov, mučeníkov a svedkov, za ktorých niet náhrady“. „Mnoho starších ľudí zatrpkne, frfle a lamentuje nad svetom. Páter Jan ale stúpajúcim vekom akoby mladol, stával sa slobodnejším a otvorenejším.“ Vskutku, kto číta jeho texty z minulého roku, žasne, ako bol páter Jan otvorený a zdravo provokatívny. Ako na jednom mieste napísal, Ježiš nás vyzýva obráťte sa, ale my sa v cirkvi, žiaľ, radšej obraciame do minulosti, do histórie, ako k Ježišovi a jeho evanjeliu.

Byť rybárom ľudí, loviť ľudí, to znie divne. Keď sa na to Jana Rybářa pýtali, zasmial sa a povedal: „Byť rybárom ľudí znamená len jedno, mať rád, milovať ľudí.“ Toto pochopenie nech znie aj v nás. Je pravý čas stať sa rybármi, mať rád, a to v duchu a moci nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás najkrajšie miloval a oslovil.