Lk 3,10-18

Na sviatok Nepoškvrneného počatia P. Márie som svoj príhovor končil odkazom na obraz Posledného súdu, ako ho namaľoval Michelangelo na stenu Sixtínskej kaplnky. Ježiš je na ňom znázornený ako prísny sudca, ktorý oddeľuje zachránených od zatratených. Povedal som, že dnes by sme taký obraz Božieho súdu nenamaľovali. Nie preto, že dnes tak nevieme maľovať, ale preto, že Boží súd si dnes nevieme tak predstaviť.

Pri čítaní úryvku z Lukášovho evanjelia sa môžeme pýtať, ako si Boží súd predstavoval Ján Krstiteľ. Ako sme počuli, rozlišoval krstenie vodou od krstenia „Duchom Svätým a ohňom“, ktoré mal vykonať prichádzajúci Mesiáš. Podľa Jána toto krstenie ohňom bude ako súd – prirovnal to čisteniu humna, kde je zložené obilie. Pšenica sa uskladní, aby sa z nej stal chlieb, a plevy sa spália vo veľkom ohni. Podobne ako Michelangelov obraz malo aj Jánovo prirovnanie útešnú i hrozivú stránku. Krst Duchom Sv. oddelí jedných od druhých. Jedni budú zhodnotení, druhí zničení.

Keď sú ľudia nespokojní so svojím životom, radi by niečo zmenili, ale žeby pozitívnu zmenu čakali práve od nejakého súdu, tak to asi nie. Naše súdy nedokážu jasne oddeliť zrno od pliev. Občas sa odsúdenie nejakého zločinca pociťuje ako zadosťučinenie, ale niekedy sa musí udiať aj tzv. rehabilitácia, teda náprava rozhodnutia jedného súdu druhým súdom. V kresťanskom vyznaní viery spomína sa Boží súd, ktorý vykoná Ježiš Kristus. Spomína sa v súvislosti s jeho povýšením k Bohu: „Vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.“ Na počiatku kresťanstva sa tento sudcovský Kristov príchod chápal ako skoré ukončenie sveta s jeho nespravodlivými mocnosťami a ako nastolenie vlády v mene Krista a s ním. Na otázku, nakoľko sa očakával koniec známeho sveta a aký mal byť ten svet nový, nevieme celkom odpovedať. Ale uznajme, že už zrod nespokojnosti so svetom a odmietnutie sveta, v ktorom vládnu zločinní cisári a králi a takí kňazi ako Annáš s Kajfášom, bol veľkým krokom vpred. Skúsenosť s Ježišom Kristom umožnila predstaviť si iný svet, aj ochotu meniť svet, počnúc ochotou zmeniť vlastný život.

Keď Ján Krstiteľ hovoril o krste „Duchom Sv. a ohňom“, neohlasoval koniec sveta, ale silu, ktorá ľudí zmení. Svoje krstenie chápal ako symbolické – išlo o ponorenie do vody, obrad vyjadrujúci túžbu zmeniť sa. Prichádzali ľudia, ktorí sa zmeniť chceli. Jána sa aj pýtali, čo majú robiť. Poradil im rozdeliť sa, neobohacovať sa, nekrivdiť. Pekné, ale nič zvláštne. Keď Ján predpovedal niečo viac, nemyslel na nejaký iný obrad, ale na zmenu zvnútra, ktorá sa udeje z väčšej sily. Teraz v zime trpíme na chlad a nedostatok slnečného svitu. Kto nemá doma iba radiátor, ale kozub, vie precítiť, čo znamená nechať sa celý preniknúť sálajúcim ohňom. Tomu sa podľa Jána bude podobať krst „Duchom Sv. a ohňom“. Môžeme si to predstaviť ako vstup nejakého človeka do nášho života, ktorý nás mocne pozitívne poznačí. Takto vstupoval Ježiš do života svojich učeníkov a tým krstil. Nebol to jeden okamih, neudialo sa to jeden deň. Bol to proces, ktorý mal viacero etáp. Ten proces vyvrcholil tým, čo nazývame zoslanie Ducha sv. Nie je to náhoda, že sa pri zoslaní Ducha Sv. spomína oheň: „Ukázali sa im ohnivé jazyky, rozdelené tak, že na každom z nich spočinul jeden“ (Sk 2,3).

Takto učeníci zažili Kristov súd. Ten, ktorý bol povýšený k moci Božej, mocne konal. Pokrstil ich „Duchom Sv. a ohňom“. Prenikol ich svetlom a teplom Ducha Sv. Rozhýbal, oživil ich zamrznuté mysle a srdcia ako oheň rozohreje skrehnuté kosti. Takúto udalosť si môžeme predstavovať ako jedno veľké svetové finále, ale správnejšie je predstavovať si to ako proces, pochod, spoločnú cestu, na ktorú sa vydávajú mnohí ľudia pokrstení „Duchom Sv. a ohňom“. Počas druhej svetovej vojny boli viaceré európske krajiny okupované nacistickým Nemeckom. Na okupovaných územiach sa s veľkým rizikom dávali dokopy skupiny ľudí, ktorí okupantom odporovali. Skrývali sa v mestách i po horách. Po istom čase ich začali podporovať spojenci, čo bojovali proti nacistom. Lietadlami im posielali zbrane, techniku, lieky a ďalšie potreby. V jednom filme som videl, ako v noci zapaľovali povstalci ohne na lúkach a poliach, aby letci videli, kde im majú zhodiť pomoc. Pilotovi sa z výšky otváral úžasný obraz, keď sa dolu na zemi zapaľovalo jedno svetielko za druhým.

Myslím, že nejako takto si predstavoval Ján Krstiteľ krst „Duchom Sv. a ohňom“. Príde Mesiáš a zapáli v ľuďoch ohne túžby po slobode, radosti, spravodlivosti… Tieto túžby sa z malých plamienkov roznietia do skutočných ohňov a horia podporované Duchom Sv. Ako vieme, že to nie je iba sen? Poznávame to podľa seba. Podľa toho, že sme zažatí. Že spolu meníme krajinu tmy na krajinu svetla. Nečakáme až na konečný Boží súd. On sa už deje z Ducha Svätého a ohňa v nás. Nech je to náš spôsob života v cirkvi, naša životná cesta a náš skutočný advent!