Iz 35,1-6b.10; Mt 11,2-11

Po tieto dni pred Vianocami niektorí z nás myslia nielen na rôzne povinnosti a nákupy, ale aj na to, čo nazývajú „duchovné upratovanie“. Znie to vtipne, ale upratovanie sa týka skôr vecí, ktoré môžeme očistiť alebo premiestniť. Naše hriechy a boľačky nie sú ako komáre a muchy, ktoré nás obťažujú počas leta. Vonku ich odháňame a doma sa od ich štípancov poumývame. Určite je užitočné byť si vedomý svojich hriechov, aby sme si na ne nezvykli a nepáchli nimi ako zanedbaný človek, ktorý páchne od špiny a hmyzu. Ale duchovne sa dať do poriadku musí byť čosi krajšie.

Krajšie o tom hovoria aj dnešné čítania zo Sv. písma. Prorok nepoužíva pojem upratanie, ale oživenie a rozkvitnutie. Keď chcel povzbudiť sklesnutých ľudí žijúcich v babylonskom zajatí, prirovnal ich situáciu vyschnutej zemi na púšti, ktorá sa rozzelená a zakvitne. Tento rozkvet spôsobí Boh, on má iniciatívu a tiež silu to urobiť. Na otázku podľa čoho sa to pozná, prorok odpovedá, že ťažko chorí sa uzdravia a väznení vyslobodia. Podľa dnešného úryvku evanjelia podobne odpovedal Ježiš Jánovi Krstiteľovi, ktorý bol vo väzení. Ježiš na rozdiel od proroka nehovorí, že raz sa to stane, ale že už sa to deje, chorí sa už uzdravujú a nešťastní zo svojej biedy sa už teraz vyslobodzujú.

Všimnime si, tu nie je reč o duchovnom uprataní, ale oživení, a to duchovnom i telesnom. Ak sa o niečo máme snažiť, tak o takéto oživenie. Keď zostaneme pri príklade zanedbaného človeka, napríklad bezdomovca, upratať v takomto prípade značí, že ten človek využije ponuku nejakej ubytovne, kde sa na istý čas zohreje, nasýti a umyje. Oživiť, zmeniť sa, by v prípade týchto ľudí však znamenalo, že v takú zmenu vôbec uveria, že si ju dokážu predstaviť a začnú po nej túžiť. S človekom, ktorý to vzdal, ktorý rezignoval, sa to dá však len ťažko. Taký človek akoby už svoju biedu ani nevidel ako nešťastie, ale berie to ako normálnu situáciu. Oživenie preto predpokladá zrod novej predstavy o sebe, za ktorou zatúžime ísť. Ako sme počuli proroka, on takú predstavu znázornil púšťou, ktorá zakvitne. Púšť je biedna zem, ale keď na ňu niekedy zaprší, oživne naozaj veľmi rýchlo, priam zázračne.

Zostaňme pri tomto prirovnaní. Prorok nehovoril, že púštna zem má zo seba vydolovať oživujúce zásoby a tak sa obnoviť. Hovoril o dáždiku, ktorý príde a umožní zemi ožiť. Dážď tu predstavuje Božiu iniciatívu. Otázka je, ako sa to spozná, ako má človek v biede, či už telesnej alebo duchovnej, uveriť, že taká iniciatíva príde. Odpoveď je skrytá v tom slovku príde. Prorok doslova povedal: „Váš Boh sám príde a spasí vás.“ Teda nejde o to, aby som sa ja niekam naslepo vybral, ale aby som si všimol, kto mi ide v ústrety. Oživujúci dáždik Božej milosti pozná sa podľa toho, že nám ide niekto v ústrety, niekto, kto nás má rád a chce nás zachrániť.

Ťahať niekoho z kaše, do ktorej sa človek dostal vlastnou vinou, je určite problém. Ťažko povedať, či v týchto prípadoch pomáha, ak na človeka nakričíme. Ako som minule spomínal, Ján Krstiteľ sa ľudí snažil zobudiť akoby vedrom studenej vody, aby sa spamätali, a používal aj ostrejšie prirovnania. Hovoril o sekere, ktorá je pripravená, aby nás Boh vyťal a hodil do ohňa (Mt 3,10). Ježiš bol podľa zmienok v evanjeliu Jánov príbuzný. Pravdepodobne s Jánom vyrastal, a keď Ján začal verejne pôsobiť, patril do okruhu jeho učeníkov. Pokračoval však inak ako Ján. Preto to Ján nechápal a podľa dnešného úryvku evanjelia sa pýtal, či Ježiš naozaj koná ako Bohom poslaný človek. Ján si totiž myslel, že ľudí najprv treba napomínať, azda aj vystrašiť, a keď sa polepšia, potom príde záchrana. Ježiš však postupoval inak: Najprv sa ide chudákovi a hriešnikovi v ústrety, najprv sa dáva skúsenosť uctenia i lásky, potom môže človek po zmene, po záchrane zatúžiť.

Keď som včera cestoval autom, počúval som z rozhlasu rozhovor s istým vedcom, ktorého predstavili ako neurogenetika. Zaujalo ma, ako hovoril o súvislosti našich duchovných postojov, psychickej nálady a telesného zdravia. Ak niekto nedokáže odpustiť a zožiera sa tým, prejaví sa to aj v jeho bunkách. Veriacim odporúčal pomodliť sa Otčenáš i ruženec, ale aj meditovať na upokojenie. Poradil aj dať si nohy do slanej vody. Poslucháči volali do rozhlasu a pýtali sa, ako dlho majú mať nohy v lavóre. Povedal, že potiaľ, kým to bude príjemné, ale najdlhšie 15 minút… Povedal viac múdrych poznatkov, čo sa deje v našom organizme podľa toho, ako sa správame, ako veci prežívame a ako oddychujeme. Takéto rady berme ako dobré návody na upokojenie, po ktorom má ale prísť objavenie, uzretie toho, kto nám ide v ústrety. V cirkvi veríme, že je to Boh sám, ale musia to byť aj ľudia, ktorí na nás s láskou čakajú a idú nám v ústrety. Keď som bol mladým kňazom v Trnave, chodil som pomáhať so spovedaním jednému staršiemu pánovi farárovi do obce Suchá n. Parnou. Keď sme o 14.00 začínali, pýtal som sa, dokedy budeme spovedať. Odpovedal: „Dokedy budú chodiť ľudia.“ Chodili až do 22.00. Ľudia tam radi chodili na spoveď aj preto, že vedeli, že ten kňaz sa na nich teší, že ich má rád.

Našou úlohou – nielen pred Vianocami – nech teda nie je len upratovanie, ale viac – oživenie, uzdravenie zo skúsenosti s láskou, v ktorej nám Boh ide, ale aj my si ideme navzájom, v ústrety.