Mk 10,17-27

Krátko po zmene politických pomerov na Slovensku – keď sa u nás skončilo to, čo sa nazývalo socializmus, a začínalo to, čo sa hanbíme nazývať kapitalizmus – spýtala sa ma jedna premýšľavá žena, prečo katolícka cirkev uznáva absolútne právo na majetok. Zarazil som sa: Azda by to malo byť inak, azda môže mať niekto právo vziať človeku jeho majetok? Nestalo sa dosť krívd našim ľuďom, keď štát zoštátnil mnohým ich majetok?

Problém sa skrýva v tom slovku absolútny. Absolútne právo, právo vlastniť bez výnimky, bez ohľadu na okolnosti; azda aj bezohľadné právo… Ako počúvame Ježišovu reč v dnešnom evanjeliu, on si zjavne nemyslel, že právo vlastniť je absolútne. Naopak, niekedy vyzýval ľudí, aby sa zbavili svojho majetku. Istému mužovi, ktorý poctivo žil podľa Božích prikázaní, povedal: „Predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným!“ Namiesto majetku, ktorého by sa zbavil, mal získať „poklad v nebi“ a potom prijatie medzi Ježišových učeníkov. Stretnutie s tým mužom skončilo smutne. On sám odišiel smutný a ostatní zostali zaskočení. Zdalo sa im, že na Ježišove požiadavky nemá nik, že nik nemá na Božie kráľovstvo.

Ako som spomenul minulú nedeľu, Markovo evanjelium v 10. kap. pojednáva o troch veľkých témach: o partnerských vzťahoch, o majetku a úspechu. Mať niekoho, nebyť sám; mať majetok, nebyť chudák; dosiahnuť úspech, nebyť posledný – to všetko zdá sa byť dobré a aj je. Ale všetky tieto ciele, túžby, môžu byť aj nebezpečné. Kedy? Keď ich berieme ako absolútne. Dalo by sa povedať aj tak, že nebezpečné sú naše partnerstvá, majetky a záujmy, ak sú vytrhnuté zo súvislostí. Tými súvislosťami sú iní ľudia, príroda, záujmy spoločnosti, napokon aj ja sám, ak sa pýtam, čo vlastne potrebujem a čo mi osoží. Tak sa pýtal autor dnešného úryvku z Knihy múdrosti, keď napísal: „Modlil som sa a bol mi daný rozum.“ Potom pokračoval, že múdrosti dal prednosť pred majetkom a funkciami, ba aj pred zdravím a krásou. Napokon skúsil, že spolu s múdrosťou dostal aj všetky ostatné hodnoty (Múdr 7,11). K súvislostiam nášho života patrí aj Boh. Nie som si istý, ale v slovanských rečiach je azda slovo Boh odvodené od slova bohatstvo, byť bohatý. Teda mať plnohodnotný život. Ak má byť pre nás niečo absolútne, tak ponorenie sa do tohto bohatstva, do plnosti života z Boha a v ňom.

Ak niekomu povieme, že nemá absolútne právo na svoj majetok, vyľakáme ho, že mu chceme vziať strechu nad hlavou alebo iné veci. Majetok nemôže len tak od nás pýtať iný človek. Požiadavka evanjelia „rozdaj“ dá sa povzniesť len v spojení s podobnou túžbou, ako mal ten muž, čo prišiel za Ježišom, a pýtal sa, čo má robiť, aby mal večný život. Pýtal sa na plnohodnotný život, na bohatstvo života, na bohatstvo z Boha. Čo mu mal Ježiš povedať? Povedal mu najprv to základné: Božie prikázania. Kto nechce byť morálny, spravodlivý, o akom večnom živote s ním hovoriť? Ten muž, čo sa Ježiša pýtal, mal však na viac. Preto pokračoval a Ježiš mu dal ponuku, aby rozdal svoj majetok.

Môžeme špekulovať, čo mal vlastne rozdať a či to Ježiš myslel doslovne alebo duchovne. Sv. František Assiský to pochopil doslovne aj duchovne. Údajne sa vyzliekol aj zo šiat, ktoré mal od svojho bohatého otca, keď mu ten otec na verejnosti vyčítal, že rozdáva jeho majetok chudobným. U Františka išlo jednoznačne o protest, revolučný program uprostred sveta, ktorý bol v tej dobe vrcholného stredoveku v Európe celkom kresťanský a zároveň spôsobom života značne nekresťanský. Výzvu rozdať majetok nemusí každý z nás poňať doslovne, ale duchovne určite áno. Tej pani a každému, kto sa podobne pýta, mali by sme odpovedať jednoznačne: Nie, katolícka cirkev neuznáva absolútne právo na majetok. V dokumente Radosť evanjelia pápež František cituje sv. Jána Chryzostoma: „Nepodeliť sa o svoje dobrá s chudobnými znamená okrádať ich a oberať ich o živobytie. Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale ich“ (EG, čl. 57). Môže sa nám to zdať divné, ale áno, to, čo máme, naše materiálne a duchovné bohatstvo nie je len pre nás, ale aj pre ostatných. Ako na inom mieste svojho dokumentu píše pápež František: „Súkromné vlastníctvo dobier je zdôvodniteľné ich spravovaním a zhodnocovaním, aby lepšie slúžili spoločnému dobru“ (EG, čl. 189). Iste, ak sa spomína súkromný majetok, ktorý slúži spoločnému dobru, viac ako na niekoho byt či dom treba myslieť na vlastníctvo pôdy, lesov a ďalších prírodných zdrojov, ako aj výrobných zariadení a inštitúcií, kde sa zhromažďujú obrovské peniaze. Napokon, ako sa veľký majetok stáva súkromným? Nie je to len poctivou prácou…

Keď som bol chlapec, čítal som so záľubou dobrodružné knihy Karla Maya. V prvej knihe o Winnetuovi spisovateľ líči, ako prišiel mladý nemecký inžinier Charles na Divoký západ a stretne sa po prvý raz s náčelníkom Apačov. Ten sa ho pýta, prečo prišiel, a mladý muž mu odpovedá: „Prišiel som zbohatnúť.“ Indián zosmutnie: „Tak aj ty si ako všetci ostatní?!“ Charles mu vysvetlí: „Chcem byť bohatý na nové poznatky, priateľstvo ľudí a milosť Božiu.“ Idealizmus, rozprávka pre deti?

„Ľahšie prejde ťava uchom ihly ako boháč do Božieho kráľovstva“ (Mk 10,25). Dobrý Bože, len tebe dávame absolútne právo na svoj život. Ty si ten jediný, ktorého sa nemusíme báť, ty naše právo nezneužiješ, ale zveľadíš a nás ešte viac obohatíš!