Lk 9,28-36

České katolícke noviny pripravujú každoročne anketu o najlepšiu knihu. Najnovším víťazom ankety sa stal kňaz a profesor Tomáš Halík so svojou knihou Odpoledne křesťanství. Podľa Halíka sa kresťanstvo nachádza na prahu nového obdobia dejín, podobne ako na začiatku, keď najmä vďaka apoštolovi Pavlovi prestalo byť malou židovskou sektou a stalo sa náboženstvom pre celý svet. Halík hovorí, že kresťanstvo dnes bude ľudí zaujímať, ak sa nebude predstavovať ako dogmatické a moralistické, ale ako spirituálne. Profesor Halík je intelektuál, nemusí mu každý rozumieť, ale s tou spiritualitou má zjavne pravdu. Pojem spiritualita označuje duchovný život; ide vlastne o to, čím bude dýchať náš rozum, naše city, celá naša bytosť.

Udalosť, o ktorej je dnešné čítanie z Lukášovho evanjelia, je osobitný spirituálny zážitok. Traja z Ježišových učeníkov zažili Ježiša prežiareného svetlom, a to pri rozhovore s dvoma veľkými osobnosťami židovskej náboženskej tradície, s Mojžišom a Eliášom. Zážitok musel byť príjemný, Peter navrhol, aby v ňom zostali, priam utáborili sa (chcel postaviť stany). Ten zážitok pokračoval, pohoda sa zmenila na strach, a keď ich zahalil oblak, počuli hlas, že Ježiš je Boží Syn, ktorého treba počúvať.

Kresťanská tradícia tento zážitok nazýva premenenie Pána. Zážitok má viacero podôb: svetlo ako blesk, postavy Mojžiša a Eliáša, tajomný oblak a tajomný hlas, a s tým spojené pocity – radosť i strach. Tieto podoby zážitku sú spoločné pre viaceré náboženské tradície. Duchovne vnímaví ľudia počujú hlasy, vidia svetlo, stretávajú sa s osobnosťami svojej viery (v katolíckej tradícii sa ľuďom zjavujú P. Mária a svätí). Keď sa niekto k takémuto zážitku prizná, zväčša sa mu neverí a niekedy sa skúma jeho psychický stav. Nie je náhoda, že učeníci o svojom zážitku mlčali a nikomu nehovorili o tom, čo videli (Lk 9,36).

Ako sa dá vôbec o takomto zážitku hovoriť? A ako sa dá takýto zážitok overiť? Pravdepodobne si vieme predstaviť, čo sa myslí, keď sa povie, že niekto „sa dostal do tranzu“. Odborníci zo psychológie takýto stav označujú za zmenu vedomia; človek stráca pochop o mieste a čase, často aj o sebe samom. Taký zážitok môže byť chorobný úkaz, ale môže ísť aj o zážitok mystický, zážitok niečoho svätého a božského. V širšom zmysle ide o zážitok extázy čiže vytrhnutia zo všednej skutočnosti do stavu temer nezvládaného nadšenia alebo naopak zdesenia. Takéto zážitky niektorí ľudia cielene vyhľadávajú, napríklad na koncertoch, alebo ich prežijú pri víťazstve svojich obľúbených športovcov. V horšom prípade si takéto stavy ľudia navodzujú pomocou drogy.

Spirituálny zážitok Ježišových učeníkov mal spoločné so zážitkom nadrogovaného človeka to, že upadli do tranzu. Boli mimo seba. V evanjeliu je poznámka, že ich „premohol hlboký spánok“ (Lk 9,32). Na rozdiel od človeka, ktorý je závislý od drogy (zážitku) a stráca zmysel pre realitu, alebo na rozdiel od zážitku na koncerte, keď je účastník unesený, a zážitok mu pomáha zbaviť sa bežných starostí, spirituálny zážitok pomohol Ježišovým učeníkom sa do reality vrátiť a v nej žiť. Táto vlastnosť spirituálneho zážitku je zároveň jeho overením. Pravdivý náboženský zážitok (lebo môže byť aj falošný) pomáha žiť! Potrebuje istý čas na spracovanie – preto aj učeníci Ježišovi najprv mlčali –, ale neskôr hovorili, svedčili, podelili sa o svoje duchovné bohatstvo. Tým najväčším zážitkom však nebol pre nich jeden výlet s Ježišom na horu a udalosť, ktorá sa tam odohrala, ale celková skúsenosť s Ježišom od prvých začiatkov až po jeho smrť, vzkriesenie a dar Ducha Svätého.

Profesor Halík v tej svojej knihe upozorňuje, že ľudia sa dnes o kresťanské dogmy nezaujímajú, lebo sú vyjadrené rečou, ktorej nerozumejú. O morálnom učení cirkvi si zasa myslia, že ho napísali ľudia, ktorí nerozumejú súčasnému životu. Ale mnohí ľudia sa dnes zaujímajú o spiritualitu. Lat. slovo spiritus znamená duch alebo dych. Spiritualita potom znamená nadýchnuť sa, znova naštartovať motor svojho života, oživiť pohnútky svojho myslenia a konania. Oživiť tak, aby sme zvládali svoje životné úlohy a vzťahy, aby sme rozumeli svojej viere i súčasnej politike, a aby sme svoj život i ten veľký svet vedeli pozitívne premieňať.

Ako si tvoríme svoju spiritualitu? Alebo ľudovo povedané, ako „si dobýjame baterky“? Pomáha nám naša spiritualita dýchať, pomáha nám žiť? A pomáha, je príťažlivá aj pre naše okolie? Pápež František v poslednej kapitole svojho programového textu nazvaného Evangelii gaudium (Radosť evanjelia) píše o hlásateľoch evanjelia, ktorí majú ducha. Nepíše, že sú múdrejší ako iní alebo lepší. Píše, že ich prvou motiváciou (pohnútkou) je Ježišova láska, ktorú prijali, skúsenosť, že ich zachránil (EG, čl. 264). Asi nevieme hneď povedať, čo presne máme robiť, stačí však, ak chápeme, že nejde o viac ani menej, ako o túto spiritualitu, o skúsenosť Ježišovej lásky, ktorá premieňa, lieči a zachraňuje.