Sir 24,1-2. 12-16; Jn 1,1-18

Náš svet sa už druhý rok nevie dostať z pandémie nepríjemnej nákazy. Tá sa vracia stále v nových variantoch, na ochorenie akoby nebolo lieku, a odborníci vidia riešenie len v preventívnej vakcíne, ktorú však časť spoločnosti odmieta. Za jednu z príčin tohto odmietania sa pokladá nedôvera k vedcom a vzdelaniu všeobecne. Nie je to však také jednoduché, ako sa niekomu zdá.

Dnešné čítania zo Sv. písma nám môžu pomôcť – čo niekoho prekvapí –, aby sme vzdelanie nezamieňali s múdrosťou a neznalosť v jednej oblasti s hlúposťou. „Múdrosť sa chváli sama a u Boha má česť,“ čítame dnes z Knihy Sirachovej. Táto kniha Starého zákona vznikla asi 180 rokov pred Kr. a obsahuje veľa praktických poučení pre život. Na mieste, z ktorého sme čítali, však múdrosť nie je ľudská vlastnosť, je časťou Boha, jeho prejavom a darom. V jednom verši 24. kapitoly Knihy Sirachovej sa píše, že múdrosť „vyšla z úst Najvyššieho ako prvorodená pred všetkým tvorstvom“ (Sir 24,5). Na pozadí takéhoto uvažovania, ktoré nájdeme vo viacerých knihách Starého zákona, ľahšie pochopíme, prečo Nový zákon predstavuje múdrosť ako súčasť Boha, ako zjavenie a vyjadrenie jeho samého. Preto aj Jánovo evanjelium, ktorého začiatok čítame vo vianočnom období už po tretíkrát, hovorí o Slove (rozume, múdrosti, svetle), ktoré bolo u Boha a bolo Bohom.

Všimnime si, text evanjelia podobne ako knihy Starého zákona nehovorí o Bohu ako o niečom nad nami, mimo nás, čo sa dá pozorovať ako predmet, napríklad ako slnko na oblohe. Sv. písmo hovorí o Bohu, ktorý nás stretáva ako partner, čo nás oslovuje a usmerňuje. Môže nás osloviť, ak o toto oslovenie máme záujem. Ak záujem nie je, zostávame v tme, neprijímame svetlo. Prirodzenosťou svetla je, že najvýraznejšie preniká tmou práve v noci. Ak svietia reflektory cez deň, nemusíme si to ani všimnúť, lebo vo svetle dňa sa ich svetlo stráca. Tmu svetlo neprenikne iba vtedy, ak si ho tma do svojho priestoru nevpustí, ak pred ním utesní každú škáročku. Boha na rozdiel od slnka nemôžeme pozorovať očami, ale môžeme o ňom premýšľať. Ak si však Boha vezmeme len za predmet premýšľania, môžeme ho tiež k sebe nevpustiť alebo ho zo svojich predstáv celkom vypustiť.

Slnko na oblohe možno pozorovať ako vec, a možné je tiež, že niekto sa rozhodne aj celkom skryť pred jeho svetlom a teplom. Ak by však skrývanie sa pred slnkom bolo trvalé, malo by to smrteľné následky. Pred Bohom sa možno skryť v myšlienkach, ale aj pred tým, čo by sme označili ako Božie svetlo a teplo. Svetlo je v tomto prirovnaní poznaním a teplo láskou. Žiť trvale bez poznania a lásky má takisto smrteľné následky ako žiť trvale bez svetla a tepla. Prečo potom niektorí ľudia istý čas takto žijú? Myslím, že sa nazdávajú, že sami sú zdrojom svetla a tepla, a asi to očakávajú aj od iných. Vyhlásiť sám seba za zdroj poznania a lásky je však najlepší začiatok na ceste k tomu, aby sme prišli aj o zvyšky poznania a lásky, ak sme ich vôbec mali. O tom z histórie svedčí mnoho prípadov ľudí, ktorí prepadli pýche a stali sa diktátormi, manipulátormi, šarlatánmi, a často aj psychiatrickými pacientami.

V súčasnosti je vo svete veľa ľudí, ktorí sa Bohom nezaoberajú. Možno aj preto, že sme v cirkvi niekedy upadli do pokušenia hovoriť o ňom ako o predmete, veci, akoby ho bolo možné pozorovať ako to slnko na oblohe. Veľký teológ Karl Rahner hovorieval, že reč o Bohu je vždy analogická, teda obdobná a podobná, nie priama, a ak na to zabúdame, robíme z Boha vec, dogmatizujeme ho. Rahner, aby Boha súčasným ľuďom priblížil, vo svojom uvažovaní preto vždy začínal od človeka. Pýtal by sa napríklad: Skade pochádza tvoje poznanie a tvoja láska? Naozaj si myslíš, že ty sám si zdrojom poznania a lásky? A keď, tak akého a akej? Nezamieňaš si poznanie za meranie, počítanie, analyzovanie a lásku za túžbu zmocniť sa toho, čo ťa priťahuje? Na druhej strane úprimnú, obetavú lásku a túžbu poznať, čo je spravodlivé, a tým sa aj riadiť, pokladal Rahner už za skúsenosť s Bohom, aj keď daný človek o Bohu priamo neuvažoval a ho nespoznával.

Nemyslím si, že máme dnes problém len preto, že časť ľudí si neváži vedu a vzdelanie. Máme problém, lebo sme sa odnaučili pýtať, skadiaľ pochádzajú poznanie a láska. Alebo sme dokonca (politici, azda aj niektorí vedci, či ešte skôr ich zamestnávatelia) začali sami seba pokladať za zdroj poznania a lásky… V Knihe Sirachovej si možno nájsť aj celkom praktické rady: „Uzdravenie na zemskom povrchu je od Boha“ (Sir 38,8).., „ale aj lekárovi daj možnosť, aby zasiahol, lebo nato ho stvoril Pán“ (Sir 38,11). Tak dajme možnosť lekárovi a ešte predtým Bohu! Najlepšie vo vzájomnom prepojení, ako aj v našom poznaní a našej láske.