Jn 1,35-42

V každej spoločnosti je veľa rôznych ľudí, schopných i menej schopných. Podľa čoho si z nich vyberáme niekoho za svojho radcu, predstaviteľa či zástupcu? Predstavujeme si, že naši zástupcovia v politike, ale aj v cirkvi, mali by byť múdri, morálni, a tiež zásadoví, vytrvalí na ceste, pre ktorú sa rozhodli. Ako však nájsť človeka takej kvality? Navyše, v súčasnej dobe platí, že kto nie je v médiách, neexistuje. Inak povedané, koho dnes médiá vyrobia a takpovediac „predajú“, ten sa stáva, aspoň načas, zástupcom, ale často i vodcom a zvodcom veľkej časti spoločnosti.

V Ježišovej dobe vytvárali verejnú mienku najmä predstavitelia vplyvných skupín, ako boli farizeji, zákonníci, kňazi, ale aj rôzni radikáli a sektári. Na začiatku vystúpenia Jána Krstiteľa a Ježiša sa mohlo zdať, že obaja, ako aj ľudia okolo nich, sú ďalšou z takýchto skupín. Čím sa odlišovali od ostatných? V dnešnom úryvku z Jánovho evanjelia čítame, že Ján predstavil Ježiša slovami: „Hľa, Baránok Boží.“ Pre nás predstava baránka veľa neznamená, ale pre veriacich Židov bol baránok symbol, ktorý ich zastupoval pred Bohom. Baránky boli zabíjané na oltári ako symbolická obeta, ktorú prinášal hriešny človek, aby prosil za odpustenie svojich hriechov. Baránok predstavoval takýto symbol už v čase vyslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva, preto sa stal aj symbolom židovskej Veľkej noci. Prorok Izaiáš preniesol tento symbol na človeka, ktorý bude verným Božím služobníkom, a predpovedal, že si za to veľa vytrpí: „Ako baránok bude vedený na zabitie“ (Iz 53,7), ale aj: „ponesie hriechy mnohých a zasadí sa za zločincov“ (Iz 53,12).

Ján pri svojej reči o Božom Baránkovi mohol vedome nadväzovať na proroka Izaiáša, aj keď je pravdepodobnejšie, že do Jánových úst sa len vložilo vyjadrenie viery neskorších kresťanov. Jánovo evanjelium, ako to poznáme z čítania pri hlavnej vianočnej bohoslužbe, začína vznešeným posolstvom o Slove, ktoré bolo u Boha a ktoré bol Boh. Prvá kapitola pokračuje svedectvom Jána Krstiteľa o Ježišovi a spomína prvých Ježišových učeníkov. Z rozprávania sa môže zdať, že pre Ježiša sa rozhodli preto, že Ján ho označil za Božieho Baránka. Ťažko dokázať, že už vtedy si tí prví učeníci ujasnili, kto je pravý Mesiáš, ale isté je, že sa tu stretáme s jadrom pôvodnej kresťanskej viery: Boh nás zachraňuje cez svojho služobníka, Mesiáša, ktorý je Boží Baránok.

Predstava baránka navodzuje dojem určitej zraniteľnosti až bezbrannosti. Ako môže baránok zachraňovať? Obraz trpiaceho Božieho služobníka alebo baránka nájdeme u proroka Izaiáša, ale nájdeme uňho aj obraz „bojovníka, ktorý mocne kričí a vrhá sa na nepriateľov“ (Iz 42,13). Toto „bojovné“ prirovnanie sa nachádza v tej istej kapitole Izaiáša, v ktorej sa píše o Mesiášovi, že nekričí, nedolomí a nedohasí… Baránok je teda aj bojovník, otázka je, ako si jeho boj máme predstavovať. Musíme mať na pamäti, čo pre veriacich Židov predstavoval obraz baránka, ako sa v tom obraze spájala jeho krv so záchranou tých, za ktorých bola vyliata. Teda nevinnosť a boj, zraniteľnosť a záchrana tu idú pospolu. Tak lepšie pochopíme, ako sa tento obraz preniesol v kresťanstve na Ježiša.

V Jánovom evanjeliu sa Boh, ktorý koná vo svete, ktorý je Slovo, nazýva po grécky Logos. Profesor teológie z Viedne, Kurt Appel, hovorí, že „jediný Logos, ktorý má cenu, je empatia“ (vcítenie) a že toto vcítenie je aj to „posledné slovo, s ktorým má prichádzať kresťanstvo“. Ako vysvetľuje, úzko to súvisí s naším chápaním moci. V evanjeliu „moc znamená lásku voči inému, slobodu pre iného a život pre všetkých“. Túto moc nesieme ako zraniteľné bytosti, lebo, ako hovorí Kurt Appel, „len to, čo je zraniteľné, je otvorené pre iných“ – inak povedané schopné lásky.

Mám malú knižku o múdrosti starých Indiánov, ktorá sa nazýva: Zostaň na svojej ceste. Knižka je zostavená z rozhovorov starého otca s vnukom, ktorému zomrel otec (dedkov syn), a mladý sa pýta, prečo je toľko nešťastia vo svete. Starý otec okrem iného spomína na jedného náčelníka, ktorý po víťaznom boji prešiel vždy celé pole, aby vyhľadal padlých bojovníkov. Nad každým postál, poutieral mu tvár od prachu a krvi a oplakal ho. Starý otec vysvetlil vnukovi, že bojovníci si toho náčelníka veľmi vážili, lebo bol odvážny muž a dobrý stratég, ale dôverovali mu najmä preto, že mal súcit. „Tí, ktorí sú necitní, si namýšľajú, že nešťastie je chyba tých, ktorí trpia, a že šťastie je ich vlastné privilégium. Akoukoľvek cestou v živote pôjdeš, vnuk môj, len nepodľahni necitnosti a pýche a neuveď tak svoju dušu do nebezpečenstva.“ (J. M. Marshall, Bleib auf deinem Weg. Die Weisheit eines alten Indianers, Herder, Freiburg im Br. 2012, 71.)

Ježiš je náš súcitný náčelník, solidárny priateľ, obetavý Boží Baránok. Nech takým v našej viere naozaj je a nech nám pomôže zostať na svojej ceste, ktorú sme si vďaka nemu vybrali ako to najlepšie pre svoj život.