Mk 1,1-8

Pri svojom premýšľaní o advente spomenul som si na jedno vyjadrenie francúzskeho filozofa Paula Ricoeura (+2005). V tom vyjadrení nehovoril priamo o advente, ale o Veľkej noci, predsa jeho slová s adventom súvisia. Ricoeur vysvetľuje známu biblickú udalosť, prechod Izraelitov cez Červené more, a kladie si otázku, ako sa im podarilo uniknúť faraónovi a dostať sa na slobodu. Zaujímavo odpovedá: „Tak často na slobodu mysleli, tak túžobne o nej snívali, až sa slobodnými naozaj stali.“ Na vysvetlenie spomenul jedného maliara, ktorý bol známy tým, že počas svojho života opakovane maľoval horu Sv. Viktora. Vždy znova sa k nej vracal a maľoval ju; stala sa láskou jeho života. Podobne boli dávni Izraeliti priťahovaní predstavou, že raz budú slobodní. Napokon na slobodu dozreli, odvážili sa povstať a na ceste za slobodným životom prekonali všetky prekážky.

Hlavnou témou kresťanského adventu je očakávanie niečoho radostného a krásneho. Ako sme počuli z dnešného druhého čítania, ide o „nové nebo a novú zem, na ktorých bude prebývať spravodlivosť“ (2 Pt 3,13). Objavenie toho nového sveta sa vo Sv. písme spája s príchodom Boha do nášho súčasného sveta. Zároveň sme povolaní pripravovať cestu na jeho príchod. Výzva na prípravu cesty pôvodne zaznela u proroka Izaiáša a vzťahovala sa na situáciu Židov v babylonskom zajatí (Iz 40,3). Prorok tým nešťastným ľuďom ohlasoval radostnú zmenu, vyslobodenie. Ak to chcú zažiť, majú ísť Pánovi v ústrety, pripraviť mu cestu. Prorok tento obraz prevzal zo zvyku, že príchod kráľa ohlasoval hlásnik a ľudia sa mali postarať, aby cesty, po ktorých kráľ pôjde, boli vyrovnané, schodné. Podľa dnešného evanjelia slová o príchode Pána a príprave cesty pripomenul Ján Krstiteľ. Sám seba označil iba za hlásnika či pracovníka na ceste.

Ako kresťania nielen v advente, ale počas celého roka vyslovujeme vieru v Boží príchod a vyslobodenie zo všetkého, čo nás ťaží. V modlitbe Otče náš hovoríme: „Príď kráľovstvo tvoje“ a vo Vyznaní viery vyslovujeme: „Kristus sedí po pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.“ Pri každej sv. omši voláme: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Zväčša si pod tým oslobodzujúcim príchodom však nič konkrétne nepredstavujeme. Izaiáš si predstavoval návrat svojich rodákov zo zajatia domov. Od udalosti, ktorá je zapríčinená politicky, sa ten návrat odlišoval tým, že za vyslobodením bude mocný Boží zásah. Ján Krstiteľ neskôr pripomenul Izaiášovu výzvu a sprítomnil ju na nové pomery. Nešlo mu o vyslobodenie spod vlády Rimanov, cielil na hlbšiu obnovu ľudí, ktorí sa formálne hlásili k Bohu, ale ich život bol prázdny a hriešny. Ako prípravu cesty na stretnutie s Bohom Ján žiadal pokánie, zmenu zmýšľania na odpustenie hriechov. Znakom tej zmeny bol krst, ponorenie pod vodu a vynorenie sa z nej ako symbol nového začiatku. Samotný príchod Boha do života ľudí, ktorých krstil, Ján očakával od toho mocnejšieho, ktorý „príde po ňom a nebude už krstiť len vodou, ale Duchom Svätým“ (Mk 1,8).

Spoločenstvo ľudí, ktoré sa utvorilo okolo Jána a neskôr Ježiša, nemalo žiaden menší cieľ ako „nové nebo a novú zem“. Prví židovskí kresťania hovorili, že to bude nový Izrael, nové ľudstvo hlásiace sa k Bohu a konajúce podľa novej zmluvy, nového Božieho zákona. V reči vtedajších čias išlo o Božie kráľovstvo, ktoré si však nepredstavovali ako spoločnosť, kde by jednoducho vládli Božie zákony ako zákony štátu. Ale to Božie kráľovstvo ani neodsúvali do života po smrti. Išlo im o spoločnosť žijúcu Ježišovo posolstvo, v ktorej sme rodinou, sestrou, bratom nie preto, že sme pokrvní príbuzní, ale preto, že sme Ježišovi učeníci, pokrstení Duchom Svätým. Táto nová rodinnosť sa žije duchovne, ale musí sa žiť aj konkrétne, teda politicky, sociálne a kultúrne. Božie kráľovstvo nie je teda politika nejakej skupiny ľudí, ale určite sa ani nezužuje na „onen svet“ a neodsúva sa až do posmrtnej večnosti.

Takto pochopená viera mení náš život na advent, na nový spôsob života osobného i spoločenského. Filozof vystihol skúsenosť dávnych Izraelitov: „Tak často na slobodu mysleli, tak túžobne o nej snívali, až sa slobodnými stali.“ Veríme, že vtedy zasiahol Boh, ale bez toho vytrvalého snívania nemal by komu jeho sen splniť. V brazílskom meste Recife pôsobil pred niekoľkými desaťročiami arcibiskup Helder Camara (+1999). Bol jedným z najvýznamnejších zástupcov Južnej Ameriky na II. vatikánskom koncile. Presadzoval cirkev, ktorá bude na strane chudobných, a sám žil v obyčajnom dome na jednej ulici medzi chudobnými. Za jeho zástoj pre chudobných a ponižovaných sa mu často vyhrážali smrťou. Sníval o lepšej, spravodlivejšej spoločnosti, a keď sa ho pýtali, ako sa to dá dosiahnuť, hovorieval: „ Ak snívame každý sám, sen zostane iba snom. Ale ak budeme snívať spoločne, náš sen sa stane skutočnosťou.“ 

Prorok Izaiáš, Ján Krstiteľ, Helder Camara a mnohí iní Boží ľudia nám ukázali, že naše najkrajšie sny sa môžu stať skutočnosťou. Postupne, trpezlivo, z kroka na krok, zo dňa na deň. Nech sa nám v spolupráci s Bohom a priateľmi darí kráčať po tejto ceste.