Iz 11,1-10; Mt 3,1-12

Keby sa nás niekto opýtal, čo si viac želáme, či tzv. „status quo“ (nemennosť) alebo zmenu, čo by sme povedali? Žijeme radi v stabilite, pokoji, ale niekedy priam hmatateľne pociťujeme potrebu zmeny. Koľko je ľudí, čo by najradšej utiekli niekam ďaleko od svojej práce či nefungujúceho manželstva? A koľko je ľudí, čo sú dlhodobo chorí a nemajú kam pred svojím trápením utiecť? Stabilitu majú najradšej tí, čo sú pri moci (ľudovo: pri koryte). Oni profitujú z toho, ako to je, zmenu nepotrebujú. Zmenu si želajú skôr ľudia, čo sú dole, využívaní i zneužívaní, v súkromí i politike. Niekedy aj nábožensky.

Keď v advente počúvame proroka Izaiáša (začal pôsobiť viac ako 700 rokov pred Kr.) a evanjelium o Jánovi Krstiteľovi, všimnime si, že oni nevyzývali k všeobecnému polepšeniu. Pre dávnych Izraelitov bola politika náboženskou záležitosťou. Vládnuci rod v Dávidovej línii sa chápal ako Bohom vyvolený a od kráľa sa čakalo, že on prvý bude slúžiť Bohu. Keď sme čítali úryvok z Izaiášovej knihy, že „z kmeňa Jesseho vzíde výhonok“ (Jesse bol Dávidov otec), nám to uniká, ale Izaiáš to hovorí, lebo s touto rodinou už nepočíta. Dávidovi potomkovia sklamali Boha i národ. Božie požehnanie však ostáva, zo zvyšku, čo nevyschne a prežije, vyrastie nový výhonok. Kresťania vidia v tom výhonku Ježiša. Ako sme počuli z Matúšovho evanjelia, na Izaiáša sa odvolával aj Ján Krstiteľ. Pokladal za dôležité pripraviť cestu novému a pravému Pánovi, čo bude „krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11).

Na začiatku pozitívnej zmeny je objavenie pravého Pána, pravej autority, určujúcej náš život. Podobné je to v bežnom živote. V športe, hudbe i politike tlieskame tým, čo sú „hviezdy“, čo sú naozaj dobrí. K výberu či k viere koho obdivovať však patrí, že sa učíme rozlišovať, kto si zaslúži, aby sme ho obdivovali. Síce sa hovorí, že „dobré sa chváli samo“, v skutočnosti sa dnes bez reklamy temer ani nedozvieme, kto je ten dobrý. Ale aj reklama je často klamlivá. O to viac by sme mali oceniť náboženský prístup. Čo tým myslím? Hľadať pravého Pána, pravú autoritu!

Kvality pravej autority sa ani nedajú opísať inak ako nábožensky. Takýto prístup totiž ani najúžasnejšiemu človeku nedovolí, aby oslavoval seba, aby seba dával do popredia. Izaiáš o tom novom výhonku povedal, že bude mať ducha múdrosti, sily a bázne pred Pánom. Nebude ľudí hodnotiť podľa zdania a počutia, zastane sa chudobných, odstráni bezbožníka. Skvelé vlastnosti! Dôsledky konania Pánovho vyvoleného potom Izaiáš opísal obrazmi zo zvieracej ríše. Namiesto zákona džungle, namiesto práva silnejšieho, zavládne spolunažívanie medzi vlkom a baránkom. Prorok si tým nič neromantizoval, len na ľudí preniesol obrazy z prírody, ako to bolo obvyklé v bájkach a rozprávkach. Napokon je pravda, že vlk nie je zlý a baránok dobrý. Zlý môže byť človek, ktorý sa správa ako vlk, ale zlý môže byť aj človek, ktorý sa pasuje do pozície „obetného baránka“ a nič nerobí, aby svoj život zmenil.

Ján Krstiteľ vyzýval, aby sme sa zbavili svojich hriechov. Keď premýšľame o hriechoch, najčastejšie myslíme na také obyčajné hriechy – niečo zanedbávame, iné zveličujeme, hneváme sa a ohovárame; niekto sa trápi so závislosťami, iný je unavený z celého života… Nestačí však vidieť svoje hriechy. Vtedy by to mohlo dopadnúť tak, ako v príbehu z Malého princa od Antoina de Saint-Exupéryho. Malý princ príde na planétku, kde žije alkoholik. Pýta sa ho, prečo pije, ten odpovie: „Lebo som smutný. A prečo si smutný?“, pýta sa ho chlapec. Odpoveď: „Lebo pijem.“ S Jánom Krstiteľom si povedzme, že okrem videnia hriechov, treba objaviť svojho Pána, toho, ktorý nám otvorí výhľad do lepšieho života. Na opitého človeka niekedy vylejú vedro studenej vody, aby vytriezvel. Keď Ján krstil, robil to podobne. Židia sa nepotrebovali krstiť, aby sa stali členmi svojej cirkvi. Keď Ján krstil, on nepohladil troškou vody, ako to symbolicky robíme my pri malých deťoch. „Chceš sa zmeniť a chceš aj spoločenskú zmenu?“, pýtal sa Ján. „Tak dobre“, a strčil človeka do studenej vody.

Čo je našou studenou sprchou? Čo je začiatkom našej pozitívnej zmeny, začiatkom pravého pokánia? Keď sa ma nedávno z jedných miestnych novín pýtali, aké sú top-témy či top-hriechy predvianočnej sezóny, nechceli odo mňa vyťahovať hriechy zo spovede, ale pýtali sa na naše trápenia. Aby som naznačil, v čom vidím problém, spomenul som myšlienku: „Kamene tu jednoducho sú, zvieratá pasujú do prírody ako kľúč do zámky, ale človek je sám sebe otázkou.“ Spomenul som to preto, že za prvý alebo základný hriech naozaj možno pokladať, ak sa niekto tvári ako mŕtvy kameň alebo sa vyhovára na prírodu (ja som už raz taký…).

Povzbuďme sa dnes navzájom, aby sme sa nebáli zmeny, aby sme sa nebáli nového začiatku a neutekali pred otázkou, ktorou sme my sami. Nech sú nám pritom najlepšími sprievodcami múdri a svätí proroci a cieľovou autoritou náš jediný Pán, Ježiš Kristus!