Jn 6,24-35

Z dávnych čias cisárskeho Ríma je známe úslovie „chlieb a hry“. Tieto dve slová dobre vystihujú snahu cisára a ďalších držiteľov moci zabezpečiť dostatok potravín a zároveň zábavy pre občanov. Kto dokázal zabezpečiť tieto dve položky, dokázal udržať moc. Ľudia boli spokojní a nerebelovali. V súčasnosti sa heslo „chlieb a hry“ pripomína skôr kriticky, keď si niektorý politik chce udržať podporu občanov sľubmi vyšších platov a dôchodkov a zároveň dokáže ľudí zaujať či zabaviť. Napokon, nie je to náhoda, že vo viacerých krajinách vyhrávajú voľby šikovní sľubovači a zabávači.

Cítime, že „chlieb a hry“ sú tak trochu chyták na ľudí, ale ponúknuť zmysluplnejší program nie je jednoduché. Pred týždňom sme si nad textom Jánovho evanjelia položili otázku, ako si vieme pomôcť – napríklad aj k nasýteniu – z náboženských zdrojov. Zároveň som povedal, že viera v Boha dá sa vnímať ako zdroj trvalo obnoviteľnej energie. Jánovo evanjelium rozvíja túto tému v 6. kapitole formou napätého dialógu medzi Ježišom a ľuďmi, ktorí mohli byť jeho priaznivcami, ale on sa ich akoby nesnažil ani získať. Vyčítal im, že chodia za ním, lebo sa najedli, a vyzval ich, aby si našli pokrm, ktorý im ostane pre večný život. Keď sa tí ľudia ďalej pýtajú, čo majú robiť, žiada vieru v seba ako Bohom daný chlieb života. Ľudia sa s tým neuspokoja a žiadajú potvrdenie, dôkaz z neba, že je to tak.

Ako dokázať, že niekoho máme radi? Dávame či kupujeme darčeky. Pri zvláštnych príležitostiach aj dosť vzácne. Zároveň cítime, že to nemusí stačiť, že dieťa cukríkom a dievča prsteňom neoklameme. V pekných vzťahoch však nejde o klamanie, ľudia si dávajú darčeky, lebo sa majú radi. Ale v týchto prípadoch tie vzťahy sú pekné nie kvôli vzácnym darom, ale dary sú vzácne, lebo vzťahy sú pekné. Politici viac sľubujú ako dávajú. Často sľubujú hory-doly a nemusia chcieť ani klamať. Problémom nie je, že sľubujú, ale že sa do nich vkladá priveľa viery. Vtedy sa títo ľudia temer zbožšťujú. V tom bol problém aj spomenutých rímskych cisárov. Oni neponúkali len „chlieb a hry“. Ponúkali zámerne seba samých ako božských, Bohom vyvolených, niekedy si aj nárokovali byť uctievaní ako Božie zjavenie. Ak sa vrátim k môjmu vyjadreniu, že viera v Boha je zdroj trvalo obnoviteľnej energie, tak aj viera v cisára bola takto myslená, a vlastne aj súčasná viera v nejakého politika je tak prežívaná, že on je ten, ktorý zabezpečí, zariadi, vykoná…

Čo nám chce povedať evanjelium o Ježišovi ako chlebe života? Aby sme nikomu z ľudí neverili? Ale nie, môžeme veriť, aspoň niekedy, ale súčasne musí platiť, že máme hľadať pokrm, čo zostáva pre večný život. Vyjadrenie „pokrm pre večný život“ je pre našu predstavivosť náročné, nevieme, čo si pod tým máme predstaviť. Problémom je už slovo „večný“. V zásade tým slovom označujeme pravú hodnotu, skutočnú kvalitu. Takže ide o pokrm, čo do nás vchádza ako pravá výživa a vytvára hodnotný život. V tej Ježišovej reči je dôležité vyjadrenie, že ide o pokrm. Teda o niečo, čo prijmeme do seba a čo sa stane našou súčasťou ako výživná energia. Cez tento obraz to môžeme pochopiť. Je rozdiel chodiť za niekým, lebo mi dá jedlo alebo iný darček, a ísť za niekým, lebo vstúpil do mňa samého, premenil mňa samého. Keď si to predstavíme na ľudských vzťahoch, tak v prvom prípade hovoríme, že si nás niekto kupuje, a v druhom prípade, že nás miluje.

Ľudská láska, ak sa vydarí, patrí k tým hodnotám, ktoré nazývame večné, ale ak sa má láska vydariť, nik nemôže ponúkať seba samého ako večnú kvalitu. Všimnime si, v kresťanstve je Ježiš mediátor, sprostredkovateľ tej večnej kvality. Cez vieru v neho sa nevytvára závislosť na ňom ako na čarovnom obrázku, ktorý, keď pobozkám, tak ma zachráni. Cez vieru v neho ako chlieb života ma premieňa a vyživuje z môjho vlastného vnútra. Sekulárni a liberálni ľudia sú hrdí na seba, že od nikoho nie sú závislí, a o náboženstve si zväčša myslia, že ho vyhľadávajú najmä ľudia nesamostatní, ktorí, ako sa vraví, „ťahajú Pána Boha za nohy“.

Ako je to s nami, s našou vierou? Je pre nás zdrojom trvalo obnoviteľnej energie alebo „ťaháme Pána Boha za nohy“? Spomenul som si na švajčiarskeho svätca, nazývaného Brat Klaus. Zomrel v roku 1487. Klaus bol dobrým manželom a otcom veľkej rodiny, starostom a kapitánom vojska, napokon žil 20 rokov ako pustovník. Traduje sa, že v tom období po celé roky neprijímal inú potravu ako eucharistiu. Sú o tom hodnoverné svedectvá. Stal sa vyhľadávaným radcom pre mnohých ľudí a zmieril aj rozhádané švajčiarske kantóny. Mám rád jeho modlitbu, ktorú si sám zostavil: Môj Pán a môj Boh, vezmi mi všetko, čo mi bráni ísť k tebe! Môj Pán a môj Boh, daj mi všetko, čo ma povedie k tebe! Môj Pán a môj Boh, vezmi si ma a navždy tvojím učiň ma!

Všimnime si, Klaus sa nemodlil ako človek nesamostatný, závislý. Modlil sa ako človek premenený, Bohom obdarovaný, z Boha žijúci. Kto takto premýšľa, vníma a modlí sa, dozrieva do pravej kvality života. Nech je také aj naše premýšľanie, vnímanie, modlenie a dozrievanie!