Mk 5,21-24.35b-43

Jedného chlapca učil otec bicyklovať. Najprv ho pridŕžal, bežal popri synovom bicykli, potom ho pustil, a keď syn spadol, povzbudil ho, aby to skúsil znova, kým sa naučí udržať rovnováhu. Keď sa to chlapec naučil, osmelil sa ísť aj sám na cestu. Mama sa oňho bála a nechcela mu samému dovoliť bicyklovať sa, ale otec vravel, že ho nemôžu stále strážiť, a keď niekde nabúra, poučí sa a bude si dávať väčší pozor. Ťažko povedať, čo je správne, kedy dovoliť a kedy nie. Isté je, že nebezpečenstvá patria k nášmu životu, preto musíme byť pozorní, ale ak sa budeme báť, nebudeme mať zo života nič. Ešte nebezpečnejšie ako autá na cestách sú rôzne neviditeľné vírusy, ktoré prenášajú choroby, a prírodné sily ako veľká horúčosť a vietor, z ktorých sa ľahko zrodí nešťastie, ako nedávno na južnej Morave.

Nevieme, na akú chorobu zomieralo dievčatko, o ktorom sme čítali v dnešnom evanjeliu. Jeho rodičia si mohli povedať, že nič sa nedá robiť, že je koniec. V evanjeliu sa píše, že otec toho dievčaťa bol predstavený v synagóge, teda v židovskom kostole. Ako nábožný človek mohol si povzdychnúť: „Bože, nechávam to na teba, ty rozhodneš, čo sa má stať.“ Keď sa však dopočul, že do ich mesta prišiel Ježiš, šiel za ním a na kolenách ho prosil, aby jeho dcérke pomohol. Ježiš nebol kňaz ani lekár, na rozdiel od otca toho dievčaťa nemal ani funkciu v synagóge, ale ľudia si všímali, že o svete i Bohu hovorí inak ako ostatní ľudia. Nedá sa povedať, že hovoril krajšie, ale určite mocnejšie. To, čo hovoril, malo silu, menilo to ľudí, prinášalo pochopenie a dávalo silu nebáť sa. Na Ježišovi bolo vidieť, že je s ním Boh.

Preto za Ježišom prišiel aj otec toho chorého dievčatka. Medzičasom sa stav toho dievčaťa tak zhoršil, že sa ľudia nazdali, že je mŕtve. Dokonca zavolali aj ľudí, ktorí mali hlasno vykrikovať a plakať. Taký tam bol zvyk, keď niekto umrel. Ako sme sa dočítali, Ježiš neurobil nič zvláštne, len povzbudzoval rodičov toho dievčaťa, aby verili, že ich dcéra bude žiť, a potom dievča chytil za ruku a prikázal mu, aby vstalo. Pripomenul ešte dve veci: Nech o tom nerozprávajú a nech dajú dievčaťu jesť.

V televízii niekedy ukazujú kúzelníkov, ktorí vytiahnu šatku alebo zajačika z klobúka, ale videl som aj niekoho zdvíhať zo zeme bez držania, ba dokonca aj prepíliť ho na dve časti, a potom bol ten človek zasa celý. Kúzelníci neprezradia, ako to robia, ale sú radi, keď ich ľudia obdivujú a zaplatia si vstupné na ich vystúpenie. Ježiš nechcel, aby ho obdivovali. Nerobil vystúpenie. Rozkázal zlej sile, aby opustila dievča a povedal, aby sa nebálo a vstalo. Predtým vyzýval otca, aby veril. Čo alebo koho? Aby veril, že Boh nám dá znamenie a že cez Ježiša je s nami aj v chorobe, aj v zomieraní. Ježiš nebol kúzelník. Nehovoril ľuďom, aby sa prišli naňho pozrieť, že uvidia niečo zaujímavé. Len sa stretával s ľuďmi a učil ich veriť. Nie veriť, že Boh pre nás urobí kúzlo, ale že o nás vie, najmä v našom nešťastí, a že nás neopustí. V prípade toho dievčaťa to znamenalo, že Boh dal jemu a jeho rodičom spoznať, že ani v ohrození smrťou nezostali opustení a nemilovaní. Je to niečo podobné, ako chcel docieliť ten otec, čo učil syna bicyklovať. Vedel, že ho nemôže stále strážiť, a tiež, že ho nemôže nechávať len doma, aby sa mu nič zlého nestalo. Naučil ho bicyklovať a dúfal, že ho naučil byť aj rozumným a zodpovedným. Veril synovi a syn veril otcovi. Taká viera robí ľudí silnými.

Niečo podobné sa snažíme dať skúsiť deťom, s ktorými dnes slávime prvé sv. prijímanie. Keď spolu jeme a pijeme v Ježišovom mene, prijímame jeho silu. Tá sila nás premieňa na Ježišových priateľov, alebo inak povedané na „kristov“, po slovensky na kresťanov. Teda na ľudí, ktorí – ako o chvíľu povieme pri obnovení krstných sľubov – zriekajú sa zlého ducha, veria v Boha a chcú sa podobať Ježišovi, aby ním premenení dávali si silu jeden druhému. Silu, ktorá nám pomôže zvládnuť bežné skúšky, ale aj vážne choroby či zomieranie. Naše rodiny, naše priateľstvá a naše spoločenstvo v kostole nech sú pre nás priestormi, kde sa tomu učíme a kde sa o získanú silu aj podelíme.