Mk 4,26-34

Je to už 17 rokov, čo víchrica v Tatrách zmietla celý les (12.600 hektárov). Podnes sa diskutuje o tom, ako sa malo na katastrofu reagovať. Ponechať les na samo-obnovu alebo odstrániť polom a vysadiť les nanovo? Podobné debaty sa vedú o pôde. Po každej búrke hrozí záplavová vlna, ktorá zmyje pôdu a ohrozí celé dediny. Odborníci vravia, že je to dôsledok necitlivého hospodárenia, ktoré ignoruje mikroorganizmy, čo v pôde žijú, a procesy, ktoré v nej prebiehajú.

K múdremu hospodárovi prirovnáva Ježiš podľa dnešného evanjelia Božiu činnosť. Svoj program Ježiš pomenoval Božie kráľovstvo. Pre ľudí Ježišovej doby išlo o pojem, ktorý sa im spájal s veľkými očakávaniami. Židia si Božie kráľovstvo najradšej predstavovali ako mocný štát, ktorý im zariadi Boh. Viditeľným začiatkom takého kráľovstva by bola napríklad víťazná bitka, v ktorej by Židia porazili Rimanov. To by bol znak, že Boh je na židovskej strane. Ježiš poznal tieto predstavy, ale začiatok Božieho kráľovstva prirovnal k nepatrnému zrnku. Na začiatku sa nevidí nič. Keď je však začiatok nespoznateľný, ako máme uveriť, že Ježišov program bude raz ako krásny strom, v ktorého tôni budú odpočívať ľudia a hniezdiť rôzne vtáky?

Ježiš rozpovedal viacero podobenstiev o Božom kráľovstve. Na prvé počutie nás dnes veľmi nenadchýnajú, keďže pojmu nerozumieme, a napokon máme vlastný program. Aký? Každý nejaký – ako prežiť, byť zdravý, mať sa dobre… Program, ak má mať zmysel, sa však nemôže krútiť okolo jednotlivca, musí vytvárať spoločenstvo. Spoločná predstava, spoločný program umožňuje spolužitie. Ale čo, keď už v obci nejestvujú žiadne spoločné ciele okrem technických, ako je napríklad cesta bez výmoľov alebo odvoz smetí? Kedysi taká hodová slávnosť, ako máme dnes, vyjadrovala spoločnú vieru, ktorou boli ľudia prepojení. Kostol a jeho zasvätenie túto vieru stelesňovali a viera vytvárala program. Koľkí dnes žijeme vierou, ktorá nám vytvára spoločný program?

Vráťme sa späť k Ježišovmu programu a jeho pojmu Božieho kráľovstva. Radi by sme z neho niečo videli, zažili, ale kde? Ježiš odpovedá podobenstvom o malom zrnku a povie, že rastie samo, v gréckom texte evanjelia je slovo automaté (samo od seba). Od nás sa žiada trpezlivosť a úcta. Keď vydržíme, dožijeme sa, uzrieme Božie kráľovstvo. Nevyhnutne sa nám natíska otázka: Nemáme robiť nič? Dajme si najskôr otázku, či máme zmysel pre nejaký spoločný program. Tým nemyslím spoločný výlet ani brigádu. Myslím na spoločný program o našom spolužití, starostlivosti o zem, obec i prírodu. Hovorí sa tomu aj vízia. Napríklad v našej farnosti nie je víziou to, že si opravíme Kalváriu alebo zavlhnutý kostol. To chceme, ale uskutočniť sa to môže iba ako ovocie širšej spoločnej vízie. Najprv niečo musíme uzrieť ako prioritu, až potom sa to môže uskutočniť. Dá sa povedať, že vízia je aj hľadaním lásky. Platí to aj pre ľudské vzťahy. Zaľúbenci si všimnú jeden druhého podľa toho, akú majú o sebe víziu. Dobre je, ak majú blízke hodnotové preferencie, zle, ak si včas nevšimnú, že sú veľmi rozdielne.

Takže, čo môžeme robiť, aby sme uzreli Božie kráľovstvo? Boh nie je trochár, dáva sám, necháva rásť a vedie k rozkvetu. Boha nemusíme organizovať. Potrebujeme sa však učiť vnímavosti. V piatok na sviatok Srdca Ježišovho sme sa okrem iného modlili: „Bože, otvor naše srdce, otvor naše oči, otvor naše uši.“ Našou prvou úlohou je teda otvoriť si – srdce, oči, uši. To nie je málo. To je celkom prvé.

Od konca 19. stor. je v našej obci kostol zasvätený Najsv. Srdcu Ježišovmu. Tento symbol obrazne zastupuje kresťanskú víziu a program Božieho kráľovstva. V iných obciach majú iné symboly, niektorého svätca alebo sväticu. Každý svätý symbol však funguje len vtedy, ak je správne vnímaný. Niekto sa možno podíva na sochu Pána Ježiša v našom kostole a pomyslí si, že Ježiš ukazujúc na svoje srdce odkazuje, ako pre nás plače, trpí a prosí o našu lásku. To je však mylná predstava. Teológ Karl Rahner si koncom 60. rokov minulého storočia všimol, že úcta k Srdcu Ježišovmu začala byť v cirkvi nepochopená, že sa scvrkla len na prax deviatich prvých piatkov, aby si človek našetril akési zásluhy. Vtedy Rahner napísal meditáciu, že úctu k Ježišovmu Srdcu môže pestovať len ten, kto si nechá problémami dnešného sveta takpovediac prebodnúť srdce, kto si ich vpustí do srdca a ich liečenie prijme za svoju vec.

Veľkým problémom dnešného sveta je klimatická kríza. Novinár, ktorý sa téme dlhodobo venuje, nedávno navštívil jedno poľnohospodárske družstvo na západnom Slovensku. Vedie ho hospodár, ktorý sa snaží pôdu regenerovať. Keď sa ho novinár pýtal, čo robí, odpovedal: „Nič. Neoriem, nedávam chémiu, nedlávim pôdu mechanizmami.“ Z jeho polí sa po búrke nevalí na dedinu veľká voda. Pôda vonia a vtáčky spievajú. Pritom má úrody dobré a darí sa mu. Keď sa ho pýtali, prečo tak nekonajú všetci, povedal: „Nepozerajú, v akom stave je pôda, cieľom je zisk, ide sa na výkon, na dotácie.“

Božie kráľovstvo, ktoré začína nebadane ako malé zrnko, čaká na naše srdce, na srdce, ktoré sa nechá zraniť a otvoriť: stavom prírody, stavom spoločnosti, našich rodín i cirkvi. Prajem nám všetkým, aby do nášho otvoreného srdca vstúpila vízia, čo zrodí vieru a prinesie program, a my sa budeme môcť dožiť v našich rodinách, v našej farnosti, aj v ďalších oblastiach nášho života dobrého ovocia, za ktoré budeme vďační.