Lk 21,25-28.34-36

Opäť máme advent! Označujeme ho za čas nádeje, očakávania a nového začiatku. Po určitých nezdaroch a sklamaniach by sme my, dospelí, aj radi niečo znova začali. Ale práve preto, že sme dospelí, si zároveň dobre uvedomujeme, že naše možnosti sa zmenšujú a roky krátia. Čo vlastne môžeme očakávať, čo sa nádejať, čo začínať?

Naša cirkev dáva na 1. adventnú nedeľu čítať úryvok z evanjelia, v ktorom sa spomínajú prírodné nešťastia a ľudia zmeravení strachom z toho, čo má prísť. Uprostred nešťastia sa objaví tajomná postava, nazvaná „Syn človeka“, ktorá prichádza v oblaku. Ustrašeným ľuďom sa v tejto situácii adresuje výzva, aby sa vzpriamili a zodvihli hlavu, lebo sa blíži ich vykúpenie. Dokážu to tí, čo sa nedajú znechutiť a nebudú svoj stres riešiť falošnými prostriedkami (obžerstvo, opilstvo).

Vo vojnových filmoch vidíme hrdinu, ktorý sa postaví zoči-voči nepriateľovi. Ak by sa pred ním krčil a nezdvihol hlavu, isto zahynie. Z histórie poznáme veľkých stratégov, ktorí si vedeli pripraviť výhodnú pozíciu, najčastejšie nejakú vyvýšeninu, z ktorej sa bitka viedla omnoho lepšie ako z údolia, kde bolo vojsko ľahkým terčom a chýbal mu výhľad. Keď evanjelium spomína príchod Syna človeka v oblaku, má to vyvolať predstavu takéhoto vyvýšeného miesta, ktoré poskytuje skvelý výhľad, ale súčasne býva zahalené. Táto predstava pochádza zo Sv. písma, Starého zákona, kde vrch, hora, sú častým miestom, na ktorom sa človek stretáva s Bohom. Hora poskytuje odstup od všedného života v nížine a pomáha k sústredeniu sa na podstatné. Oblak nielen zahaľuje vrcholky hôr, niekedy sa náhle roztvorí a poskytne očarujúci výhľad. Takýto čarokrásny oblak sa stal vhodným obrazom Božieho zjavenia, ktoré nie je hneď spoznateľné, ale keď doň vojdeme, keď sa mu otvoríme, aj ono sa nám zjaví, otvorí.

Postava „Syna človeka v oblaku“ nám povie viac, ak poznáme symbolickú reč Knihy proroka Daniela. V 7. kapitole tejto knihy nachádza sa rozprávanie o videní štyroch veľkých zvierat, ktoré symbolizujú ríše starého sveta (babylonskú, perzskú, grécku a rímsku). Oproti ich moci vidí prorok moc Boha, ktorého nazýva „Starcom všetkých dní“, a potom vidí pred neho prichádzať Syna človeka, ktorému Boh odovzdá vládu a kráľovstvo (Dan 7,1-14). Pozoruhodné je už to, že obrazom zlých mocností sú divé zvery, ale obrazom Božej moci je človek. Nebola to žiadna náhoda, ani len poetický zámer, keď si Ježiš osvojil meno „Syn človeka“. Osvojením tohto mena sa prihlásil do služby Bohu oproti desivým silám sveta. Výzva evanjelia je preto jasná: Kto sa prestane krčiť, kto sa vzpriami a pridá sa na stranu tohto Ježiša, Syna človeka, vystúpi do strategickej pozície, na vyvýšené miesto, na ktorom sa zachráni a s ním zvíťazí.

Tohoročný advent začíname na Slovensku opäť v atmosfére obáv až strachu. Príčinou našich obáv nie je len nekončiaca, stále sa obnovujúca pandémia, ale aj ďalšie známe a tušené nešťastia. Tie najhoršie nepochádzajú však z prírody, ale od ľudí, ktorí ako tie Danielove divé zvery chcú ovládať svet. V takejto situácii upínať svoje očakávania na to, kedy nám politici zrušia núdzový stav a dovolia chodiť do obchodov, do kostola a na hokej či futbal, by od nás bolo detinské a smiešne. Našou možnosťou je bedliť a modliť sa, inak povedané, skutočne porozumieť sebe a svetu, učiť sa rozlišovať, kde nájdeme to, čo nás robí rozumnými a schopnými obstáť. Obrazne povedané, vystúpme na vyvýšené miesto k tomu najlepšiemu stratégovi, k Ježišovi, Synovi človeka. Čo to však prakticky znamená, ak sa nedá ísť ani do kostola?

Telefonoval mi priateľ, ktorý býva na opačnej strane Bratislavy. Pýtal sa, či môže prísť do Borinky na sv. omšu. Túžil po tom, aby pri slovách a hudbe prvej adventnej bohoslužby mohol precítiť, po čom v živote túžiť, čo očakávať. Povedal som mu, aké sú obmedzenia, vzdychol si a povedal: „Tak urobím si doma kostol.“ Áno, urobme si aj doma kostol! Ale nie iba tým, že budeme pripojení cez obrazovku na nejakú bohoslužbu. Kresťania väznení komunistickým režimom sa vo väzniciach a pracovných táboroch spolu radili, rozprávali, modlili a tajne aj slávili bohoslužby. Keď som bol mladý kňaz, úradne som mohol mať sv. omšu len v určenom kostole a nemal som sa mimo úradných priestorov stretávať s ľuďmi. Neuspokojili sme sa s tým, ale vytvorili sme si alternatívne spôsoby modlitby, poradenstva, vzdelávania i vzájomnej pomoci. Z bývalej farnosti poznám dvoch bratov, dvojčatá. Obaja sú mentálne postihnutí od narodenia. Pokiaľ žila ich matka, chodili do kostola s ňou. Po jej smrti zostali vydaní napospas ľuďom, ktorí ich obrali aj o dôchodok. Nebolo to jednoduché, ale ľudia z cirkvi im pomohli, našli im domov. V súčasnosti žijú s jedným priateľom na jeho chate. Počas zatvorenia kostolov sledujú omšu na obrazovke, ale nielen nasucho. Prestrú si stôl, pripravia chlieb a víno, spolu s kňazom hovoria Ježišove slová a zbožne sa o chlieb a víno rozdelia. Vo svojej chorej hlave celkom jasne odhadli, čo to znamená mať doma kostol. Možno aj preto, že ten kostol, to „byť spolu v cirkvi“, zažili aj v celej sieti vzťahov, kde napriek svojmu postihnutiu cítili sa byť prijatí.

Milí priatelia, sviatosti nie sú nejaké sväté veci a cirkev nie je len otvorený kostol. Využime tento ďalší zamknutý advent na objavovanie a praktizovanie alternatívnej moci, siete našich vzťahov v mene Ježiša, Syna človeka, v mene moci, ktorú sme si overili, že nás podrží v zdraví i chorobe, v šťastí i nešťastí. Nech je to naša spoločná skúsenosť!