Mt 24,37-44

Asi každý pozná príbeh objavenia Ameriky. Ten príbeh, ako si Krištof Kolumbus vysníval, že sa dostane do Indie nie plavbou na východ, ale na západ, a ako sa doplavil k ostrovom pred americkou pevninou a myslel si, že je v Indii. Trvalo to ešte nejaký čas, kým Európania spoznali, že sú na celkom novom kontinente. Menej je známe, ako sa podarilo niekoľko sto dobrodruhom podmaniť si také veľké a bohaté ríše, ako boli Mexiko a Peru. Hlavným dôvodom nebolo to, že Európania mali lepšie zbrane, ale to, ako vnímali plynúci čas. Kým ľudia mimo Európy uvažovali o čase v kruhu, Európania vnímali čas ako čiaru vinúcu sa do diaľky. Pre ľudí, čo uvažujú v kruhu, je budúcnosť to, čo už bolo, to, čo sa vždy znova vracia ako jar po zime, ako zima po jeseni. Pre ľudí, ktorí svoj čas prežívajú ako otvorenú cestu, je budúcnosť to, čo sami objavia, zmenia a vytvoria. Ľudia, čo uvažujú v kruhu, majú sklon prijať niektoré udalosti ako také, ktorým sa treba podriadiť. Ľudia, čo uvažujú o čase ako ceste do neznáma, cítia povinnosť byť v strehu pred tým, čo ich stretne, a zároveň si tú cestu aj vytvárať.

Keď pozorne počúvame texty Sv. písma na 1. adventnú nedeľu, vidíme, že sme v nich nabádaní k pozornosti nie voči tomu, čo príde čakane, ale čo príde nečakane. Ježiš spomína tajomnú postavu Syna človeka, ktorého príchod nemáme premeškať. Apoštol Pavol v Liste Rimanom písal o tom, že sa treba zobudiť a žiť čestne, a prorok dávno pred Ježišom vyzýval, aby sme si z viacerých možných ciest vybrali tú, ktorú nám ukáže Boh, a kráčali po jeho chodníkoch.

Advent, ktorý dnes spolu začíname, pociťujú niektorí ľudia ako situáciu, ktorá sa stále opakuje. Povedia: Ako rýchlo ten rok ubehol, ani sme sa nenazdali a zasa sú tu Vianoce! Ak však advent a Vianoce neprežívame len ako udalosti v kalendári, potom sme pozorní voči tomu, čo stretávame, a tomu, čo nás čaká v budúcnosti, sa nepodriaďujeme, ale si to vytvárame. Advent je slovo z latinčiny, ktoré prekladáme ako príchod. V súkromnom živote najmä mladých ľudí je veľmi dôležité, kto vstúpi do ich života. Na rozdiel od udalostí z kalendára v týchto prípadoch vopred nevieme, čo alebo kto príde. Ten príchod si môžeme nevšimnúť, môžeme aj niekomu naletieť, ale zaiste, a to chceme, môžeme aj včas rozpoznať svoje šťastie. Advent teda nie je situácia z kalendára, ktorá sa opakuje, ale skôr naše zmýšľanie, naše prežívanie, pri ktorom si dávame pozor, aby nám niekto neukradol našu budúcnosť, ale aby sme si ju sami za seba, ale aj s inými vytvárali.

Ak chápeme, že náš život sa neodvíja v kruhu, ale je to vyhliadanie a vytváranie budúcnosti, ostáva otázka, čo vyhliadať a vytvárať. Niektorí ľudia, čo poznajú Sv. písmo, keď čítajú, aby „bdeli, lebo nevieme, kedy príde Pán“, chápu toto upozornenie ako niečo, čoho sa treba báť. Iste, je tu reč o Bohu a jeho Poslovi, ktorý má v Knihe proroka Daniela pomenovanie Syn človeka a jeho príchod sa vykresľuje ako príchod toho, kto nás bude súdiť (Dan 7,13). Prečo by sme si však tento príchod mali predstavovať ako ohrozenie? Prebiehajú teraz MS vo futbale. Na ihriskách bojujú o víťazstvo dve mužstvá, zastupujúce svoje krajiny či národy. O zvlášť vynikajúcich hráčoch, ktorí vedia rozhodnúť zápas, sa hovorí, že sú to rozdieloví teda rozhodujúci hráči. Taký hráč je autorita v tíme, je obdivovaný, ale je najmä spoluhráč a priateľ, čo nehrá na seba, ale pre kolektív. Predstavme si, že sa taký hráč zraní. Ako túžobne je očakávaný jeho príchod! Keď sa vráti, rozhodne o výsledku a svoj tím privedie k víťazstvu.

Je to trochu divné prirovnávať Pána Ježiša k vynikajúcemu futbalistovi, ale azda to pomáha k pochopeniu, že súd, ktorý Ježiš ohlasuje a prináša, nie je súd ohrozenia, trestu, ale súd víťazstva a úspechu. Advent je situácia, keď hráme o svoju budúcnosť podľa vzorcov a taktiky, ktorej sme sa naučili v spolupráci s Ježišom. Je to situácia, keď sa mu snažíme podobať, včas reagovať na jeho podnety a v tom zmysle jeho príchod privolávať do nášho sveta a života. V kapitole o článku viery, že Ježiš Kristus príde súdiť živých a mŕtvych, spomína David Steindl-Rast, benediktínsky mních, že Ježiš je sudcom tak, ako sú našimi sudcami ľudia, ktorí sa vynikajúcim spôsobom zaslúžili za mier a spravodlivosť alebo sa zastávali chudobných. Pripomína známy obraz „Posledného súdu“ od Michelangela zo Sixtínskej kaplnky a pýta sa, kde na to geniálny umelec prišiel, že Ježiša zobrazil ako sudcu metajúceho hromy a blesky. Priznáva, že niekedy aj on cíti hnev voči zločineckým politikom a ich ekonomickým poradcom a vtedy chce, aby bol taký božský sudca, čo ich potrestá. Ale v lepších chvíľach vie, že Božia trpezlivosť postupuje inak a pripomína slová britského básnika Gerarda Hopkinsa: „Kladivom, čo na nákovu padne a plameňom v ňom Tvoju vôľu skuj, či skôr, či skôr sťa jar, čo ľady kradne, roztop ho zvnútra, a tak ho opanuj.“ (Hlbšie než slová, Petrus, Bratislava 2022, 179-187.)

Náš advent nás opäť povoláva tvoriť budúcnosť, pre seba i pre svet. Chceme ju tvoriť s Ježišom, tým rozdielovým či rozsudzujúcim Božím poslom. On sám nech nás vedie a povzbudzuje, aby sme boli jeho tvorivými spolupracovníkmi.