Naša farnosť Borinka (Pajštún) vznikla približne pred 80 rokmi. V tom čase naša farnosť počtom členov patrila medzi štandardné farnosti. Správu farnosti prevzali pátri z Kongregácie tešiteľov z Marianky. Komunistický prevrat v r. 1948 úplne zmenil pomery. Kláštory boli zatvorené, rehoľníci uväznení a farnosti boli okradnuté o majetok. Farnosť Borinka prišla o všetok majetok okrem kostola, majetok, ktorý v Borinke patril kláštoru v Marianke bol takisto odcudzený, vrátane fary a noviciátu. Ani po r. 1990 sa tieto krivdy nenapravili. Ubudli aj ľudia hlásiaci sa k cirkvi v našej obci. Podľa archívnych materiálov hlásilo sa v Pajštúne ku katolíckej cirkvi viac ľudí v 18. storočí ako dnes. Oproti r. 1940 je to asi o dve tretiny menej.

Príčinou sú zmeny v spôsobe života a práce, ale aj širšie spoločensko-kultúrne zmeny, ktoré sa odohrávajú vo väčšine európskych krajín. Pri rozhovoroch s ľuďmi mojej generácie, ktorí majú deti a vnúčatá, počúvam temer v každej rodine, ako veriaci rodičia so smútkom hovoria, že viaceré z ich detí a vnúčat už do kostola nechodia. Často títo „nechodiaci“ povedia, že v Boha veria. Pravda, čo je to za vieru, ktorá zostáva len ako nejasný, kdesi hlboko zahrabaný pocit? Viera je predsa to, čím som vedený v mojom myslení, mojich slovách i skutkoch. Viera je to, z čoho sa teším a čo ma vedie k spojenectvu s ľuďmi, čo našli rovnakú radosť. Ľudia sa často pýtajú, čo majú robiť. Zdá sa im, že urobili, čo mohli. Viedli deti do kostola, ku sviatostiam…

Na Slovensku sa niekedy hovorí, že si máme zachovať dedičstvo otcov. Tým sa myslí tradičná kresťanská kultúra a náboženstvo. Mať v úcte to, čo bolo sväté ľuďom pred nami, je veľká vec. Ale nestačí to. Keby tak uvažovali obyvatelia našej vlasti pred 1200 rokmi, ostali by pri pohanskom dedičstve svojich predkov.

Kultúra a náboženstvo sa nechránia z generácie na generáciu preto, lebo majú hodnotu ako veci v múzeu. Kultúra a náboženstvo sa majú odovzdávať preto, že dávajú odpoveď na zásadné životné otázky a túžby. O tom máme svedčiť v kostole i v rodinách. O tom, že kultúru a náboženstvo si odovzdávame, lebo nás robia šťastnými, pomáhajú nám založiť si a udržať rodinu, pomáhajú nám začať znova, ak sme zlyhali, pomáhajú nám uzdravovať sa z telesných, duševných i duchovných chorôb, prinášajú nám radosť napriek tomu, že život je často ťažký. Viera a kresťanská kultúra sú živé vtedy, ak sa neodovzdávajú len ako pekná tradícia, ale vtedy, keď sú naozaj pochopené. V tom môžeme a máme ako cirkev, všetci spolu, urobiť omnoho viac ako v minulosti. K tomu smeruje aj synodálny proces, v ktorom sa v týchto rokoch nachádza celá katolícka cirkev.

Na jar tohto roku sme začali dúfať, že sa oslobodíme z covidovej pandémie. Po chorobe však prišla vojna a jej následky. O to viac potrebujeme rozumieť sami sebe i problémom sveta. Mnohí ľudia to nedokážu a problémy ich unášajú bez vedomia i svedomia. Aj na túto situáciu sa vzťahujú slová apoštola Jána, ktoré sme dnes čítali z jeho listu (1 Jn 2,18-21). Apoštol na jednej strane odkazuje na „pomazanie od Svätého“, teda na vnútorné obohatenie Božím Duchom skrze Ježiša, a na druhej strane upozorňuje na „antikristov“, zvodcov a zmätkárov, ktorí prekrúcajú evanjelium i príčiny problémov vo svete. Niektorí z týchto ľudí, ako píše apoštol, vyšli aj z vnútra cirkvi. Apoštol nás vyzýva, aby sme sa učili rozlišovať, čo je z Ducha Božieho a čo pochádza zo zlého ducha. Z Božieho Ducha prichádza to, čo nás uzdravuje, zo zlého to, čo nás zaťažuje, ohlupuje a zatemňuje.

Na záver roka s vďakou myslíme na všetkých, ktorí s nami tento rok prežili, ako aj na našich drahých, ktorí tento rok zomreli. Za našu farnosť zvlášť ďakujem(e) pani kostolníčke Emílii Mislovičovej a pánovi organistovi Pavlovi Vargovi. Ďakujem za užitočnú spoluprácu s naším OÚ a pánom starostom pri rôznych potrebách a príležitostiach. Ďakujem priateľom, ktorí zariadili živé vysielanie z nášho kostola a zabezpečili k tomu primerané technické podmienky. Ďakujem ženám a mužom z našej farnosti, ktorí pomáhajú v našom kostole a pri bohoslužbách. Veľká vďaka všetkým, čo darovali financie pre našu farnosť, ako aj tým, čo obetujú svoje modlitby pre spoločné dobro. Na záver sv. omše sa spoločne poďakujeme Bohu, že sme sa dožili tohto dňa, a za všetkých ľudí, ktorí sa k našej farnosti hlásia.