1 Kor 12,3b-7.12-13

Súčasné médiá zväčša prezentujú ľudí, ktorí sú obdivovaní pre svoje zvláštne schopnosti, či už ide o telesnú krásu, spevácky a hudobný talent, schopnosť podávať mimoriadne športové výkony alebo dosiahnuť vysoké spoločenské postavenie. Ako sa ukázalo na nedávnej ankete o tzv. najväčšom Slovákovi, ľudia, ktorí podávajú mimoriadne výkony vo vede alebo v zdravotnej a sociálnej službe, sú menej vnímaní (médiá si ich málo všímajú). Ľudské schopnosti možno pripísať genetickým predispozíciám, sociálnym okolnostiam, výchove i vlastnému úsiliu. Niekedy je výnimočnosť celkom nečakaná a prekvapujúca. So všetkými týmito schopnosťami však u ľudí počítame a vieme si ich predstaviť. Ako sa však dá vôbec predstaviť (a zažiť) dar Ducha Svätého a jeho jednotlivé dary, o ktorých v cirkvi hovoríme a ktoré si vyprosujeme?

Na niektorých miestach Písma sv. je prejav Ducha Sv. opísaný veľmi dramaticky – napr. príchod Ducha na Ježišových učeníkov v deň Turíc. V Jánovom evanjeliu je príchod Ducha Sv. spojený s Ježišovým zmŕtvychvstaním. Apoštol Pavol v 12. kapitole 1. listu Korinťanom píše, že nik nemôže Ježiša pokladať za Pána – autoritu, iba ak v Duchu Svätom. Okrem daru Ducha Sv. apoštol spomína i ďalšie dary milosti čiže Božej lásky a z nich vyplývajúce služby a účinky. Vo svojich listoch aj vymenúva tieto dary (charizmy) a ich prejavy, ktoré sa nedajú tak prirodzene vysvetliť, ako sa to dá pri speváckych, rečníckych či športových schopnostiach. Čo je zaujímavé, podľa Pavla každý kresťan má svoju vlastnú charizmu od Boha, ktorou sa legitimizuje ako kresťan a zároveň ňou môže priťahovať iných ľudí k Bohu.

Všimnime si rozdiel medzi darom ako prirodzeným talentom (hoci výnimočným) a darom Ducha Svätého. Ak vie kazateľ pútavo kázať, múdro formulovať svoje myšlienky, ide o jeho prirodzené schopnosti, ktorými sa pravdepodobne prejavoval už na základnej a strednej škole. Ak však tento kazateľ verí v Ježiša ako Pána a dokáže iných priviesť k viere v neho (nie v seba), ide podľa Pavla o dar Ducha Svätého. Napokon, ako je známe, Pavol bol síce veľmi aktívny i vzdelaný človek, ale nebol dobrý rečník, a niektorí kresťania ho preto podceňovali. Možno sme o týchto veciach nikdy nerozmýšľali, a to že sme veriaci, pokladáme jednoducho za dôsledok svojej výchovy, prostredia, kde sme vyrástli, a podobne. Byť však niekde kultúrno-sociálne zaradený a byť veriaci kresťan nie je jedno a to isté. Náš pôvod môže byť len vhodná situácia, ktorú môžeme, ale aj nemusíme využiť – ako napríklad Židia, ktorí Ježiša počúvali, ale v jeho poslanie neuverili.

Dar Ducha Svätého je dar, v ktorom Boh dáva seba samého. Dáva sa cez svoje pôsobenie vo svete, zvlášť v ľuďoch, v ich životných príbehoch. Pre Pavla bolo dôležitým znakom pôsobenia Ducha Sv., že odstraňuje hranice medzi Bohom a ľuďmi, a tiež medzi ľuďmi navzájom. Preto pre spoločenstvo pokrstených rád používal obraz tela, v ktorom nie sú hranice, iba rôzne úlohy. Tak sú kresťania jedno telo, ktoré má mnoho častí, ale všetky tvoria jedno telo. Základným predpokladom je, že vedome prijímame a žijeme túto podmienku: nemať hranicu voči Bohu a nemať ju ani voči ľuďom. Pavol pochopil, že byť veriaci na spôsob farizejov (ku ktorým kedysi patril) znamená udržiavať tú hranicu; zostať oddelený a uzatvorený. Kto verí v Boha ako Zákon, neprekročí hranicu, nenazve Boha oteckom a neprijme druhých za bratov a sestry. Aby sme od Zákona prešli k milosti a od hraníc k bratstvu, nestačí si to len povedať. Preto Pavol zdôrazní: veriť v Boha podľa Ježiša je možné len v Duchu Svätom, a že to vôbec chceme, že to pokladáme za správne, že po tom túžime, je už samo prejavom Ducha Svätého.

Spomínal som po minulé nedele prenasledovanie cirkvi v nedávnej minulosti. Zvlášť v čase môjho narodenia bolo veľmi kruté temer vo všetkých krajinách strednej a východnej Európy. Pápež František pred pár dňami blahorečil sedem gréckokatolíckych biskupov, ktorí boli v tých rokoch umučení v Rumunsku. Umučených ľudí, obete svojho presvedčenia, však majú aj komunisti, aj nacisti, aj islamisti. V čom možno vidieť rozdiel? Je celkom zrejmé, že kresťanskí mučeníci zomreli násilne, ale sami násilie nepoužívali. Ten hlbší rozdiel je v tom, že praví kresťania nezostali pri obviňovaní svojich nepriateľov, ale prenasledovanie, ktoré zažili, pochopili aj ako výzvu Ducha Sv. zmeniť svoj život a život celej cirkvi. Ak kňazov a biskupov poslal komunistický režim do fabrík a na ťažké práce na vidieku, kňazi vo Francúzsku v tých rokoch si sami žiadali, aby mohli pracovať medzi robotníkmi vo fabrikách, a mnohí biskupi v Latinskej Amerike sa vysťahovali z palácov a začali žiť v obyčajných bytoch medzi chudobnými. Cítili, že treba zrušiť hranice…

Schopnosti máme rôzne. Z istého pohľadu určite aj pekný spev alebo radosť pri športe je darom Ducha Svätého. Ale schopnosť uveriť, že Boh je otcom, láskou a silou pre obyčajný život, je tým celkom prvoradým prejavom a darom Ducha Svätého. Úlohou cirkvi – teda každého z nás – je odstraňovať hranice, prekážky, ktoré bránia vidieť Božie dary, a tiež tie hranice, ktoré bránia vzájomnému priateľstvu a spoločnej radosti.