AutorMt 2,1-12
Začneme trochu historicky. Dnešný cirkevný sviatok sa kedysi nazýval epifánia, čo z gréčtiny prekladáme ako zjavenie. V Rímskej ríši sa týmto slovom označoval prechod Julia Caesara cez rieku Rubikon a jeho nečakaný príchod do mesta Ríma, v ktorom ho oslavovali davy ľudí. Malo sa to stať 10. januára roku 49 pred Kr. Tento dátum sa považoval za deň zrodu cisárskej vlády v Ríme. Iná tradícia spojená s týmto dátumom pochádza z Egypta, kde sa v noci pred 6. januárom slávili narodeniny božského Slnka z panny a ľudia si z Nílu brali posvätnú voda. Keď sa zaviedol kresťanský kalendár, stal sa egyptský sviatok dňom Ježišovho narodenia i zjavenia jeho moci. Po r. 400 sa staré pohanské sviatky cielene nahrádzali kresťanskými. Sviatok Ježišovho narodenia a zjavenia sa rozdelil, narodenie sa premiestnilo na 25. december, keď sa v Ríme slávil sviatok božského Slnka, a na 6. januára sa dal sviatok zjavenia Ježiša ako sviatok Božieho cisára čiže Krista.
Príbeh o mudrcoch, ktorý sa dnes číta z Matúšovho evanjelia, má niekoľko spoločných znakov s príbehmi o pohanských kráľoch, ale svojím posolstvom je celkom iný. Z Východu neprichádzajú králi, ale bližšie neoznačení mudrci. Ako kráľ sa spomína zlovestný Herodes a v náznakoch dieťa Ježiš. Miesto jeho narodenia pomôžu nájsť znalci Sv. písma. Sami sa však neriadia slovami prorokov, ktoré poznajú. Do Betlehema idú len mudrci, ktorí dieťa nájdu a poklonia sa mu.
Prečo si tento príbeh rozprávali prví kresťania? Na rozdiel od príbehu Julia Caesara, ktorého nečakané zjavenie sa v Ríme vyvolalo paniku v senáte, ale nadšenie davov, Ježišovo zjavenie vzbudilo inú pozornosť. Najväčší rozdiel je v tom, že v Caesarovom príbehu ide o historické udalosti, kým v príbehu Ježišovho narodenia ide o voľné rozprávanie. Na rozdiel od histórie všetky prvky tohto rozprávania neslúžia zdokumentovaniu udalostí, ale poznaniu ich významu. Tým významom je umožnenie viery, že Ježiš je viac ako každý cisár, že on je samo vtelenie Božie, Boží záchranca a božské Svetlo. Kto chce príbehu o príchode mudrcov do Betlehema naozaj porozumieť, tomu pripomínam, čo som hovoril pred mesiacom na sviatok Nepoškvrneného počatia P. Márie. Vtedy sme čítali príbeh z Lukášovho evanjelia o zvestovaní anjela Márii. Podobne ako v príbehu o mudrcoch nešlo o históriu, ale rozprávanie vysvetľujúce vieru. Úvody do Matúšovho a Lukášovho evanjelia s príbehmi o Ježišovom narodení som prirovnal predohre k hudobnému dielu, ktorá v skratke zvýrazní hlavné motívy následnej hudobnej skladby.
Ak chceme porozumieť predohre o mudrcoch v Matúšovom evanjeliu, najlepšie nám pomôžu dnešné slová apoštola Pavla z Listu Efezanom. Apoštol píše o zjavení, ktoré aj jemu bolo neznáme, ale z Božej lásky sa vyjavilo, že pohania sú spoludedičmi, patria k tomu istému telu a majú spoluúčasť na prisľúbení v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium (Ef 3,6). Pomyselný múr medzi Židmi a pohanmi bol v časoch pred Kristom ťažšie prekročiteľný ako ten, ktorý chce stavať americký prezident na hranici s Mexikom. Skôr sa dá predstaviť zblíženie slovenskej vládnej moci s jej dnešnou opozíciou, ako sa dalo predstaviť, že Židia a pohania raz budú spolu Božími dedičmi, že sa budú o všetko deliť, že budú jedno telo, jeden ľud. Predsa, Pavol a ostatní kresťania to zažili. Zažili, čo bolo nepredstaviteľné. Židia a pohania oslovení Ježišovým evanjeliom sú jedno telo, jeden ľud, jedna cirkev. Nešlo to ľahko, ale predsa rýchlo. 10 rokov po Ježišovej smrti bol Rím plný kresťanov. O ďalších 10 rokov Efez a iné veľké mestá (po r. 52 po Kr.). Predohra k Matúšovmu evanjeliu vznikla až o ďalších 30 rokov neskôr. Profesori biblických vied píšu, že kniha vznikla v Sýrii okolo r. 80 po Kr. a napísaná bola pre kresťanov zo židovstva, ale bez typického židovského zákonníctva, povyšovania sa a oddeľovania. Autorom nebol jeden človek, ale cirkevné spoločenstvo, ktoré v diskusiách so Židmi chcelo seba a ich utvrdiť vo viere, že Ježiš je Kristus, Mesiáš, a podať vysvetlenie, ako sa žije jeho posolstvo. Nie je náhoda, že podľa príbehu z Matúšovho evanjelia židovskí znalci Sv. písma všetko poznajú, ale Ježišovi sa pokloniť nepôjdu. Naopak, mudrci nepoznajú, ale idú za svetlom. Nie za svetlom hviezdy, ale svetlom zjavenia, ktoré im vyjavuje zmysel života a lásku hodnú toho života. Ten zmysel a lásku nachádzajú v Ježišovi. Zjavovať to chcú svetu bývalí Židia i bývalí pohania spolu ako Ježišova cirkev.
Príbeh z evanjelia sa stal skutočnosťou, ktorú si mohol každý overiť. Na rozdiel od príbehu Julia Caesara Ježišov príbeh nezostal v histórii, ale históriu vytvára. Dnes ju tvoríme my, ktorí nehľadáme priazeň politických a náboženských mocipánov, ale ideme sa Ježišovi pokloniť, ním sa necháme osloviť a premeniť.