Poznám ľudí, ktorí chodia radi na cintorín, i takých, čo sa cintorínom vyhýbajú. Ak sa niekto cintorínu vyhýba, treba to považovať za zlé znamenie. V niektorých krajinách dokonca ľudia prestávajú chodiť aj na pohreby svojim blízkym. Viackrát som to čítal o ľuďoch v Českej republike.

Cintoríny sú zvláštne miesta; ich umiestnenie, vzhľad a starosť o hroby nám veľa povedia o ľuďoch v danom meste, obci, o životných postojoch ľudí. Niektorí ľudia chodievali na cintorín už ako malé deti spolu s rodičmi a starými rodičmi. Niekde majú cintorín celkom blízko, priamo uprostred mesta, ako sa to stalo po výstavbe nového sídliska v mojej bývalej farnosti, a kostol, do ktorého ľudia chodia, majú priamo na cintoríne. Je celkom prirodzené, že ľudia po bohoslužbách sa idú prejsť na cintorín a zastavia sa pri hroboch svojich blízkych podobne, ako sa u niekoho zastavia na krátku návštevu. Zároveň tak prežívajú neviditeľné spojenie medzi sebou a zomrelými, aj to s tými, ktorých osobne nepoznajú.

Je to dobrý zvyk a dobré znamenie, ak radi chodievame na cintorín. Iste sme už boli na niektorom veľkom cintoríne v Bratislave, kde sú pochovaní mnohí ľudia, niektorí veľmi známi. Zvláštny je pohľad na tzv. urnový háj pri bratislavskom krematóriu. Keď ma tam pred časom pozvali požehnať jeden hrob, prekvapilo ma, koľko je tam hrobov, ako sa ťahajú do výšky i diaľky. Osobitné sú vojenské cintoríny, ktoré vznikli po veľkých vojnách, ako napr. v Bratislave na Slavíne. Ten cintorín vznikol pod dohľadom komunistov, ale vraví sa, že sochár Alexander Trizuljak úmyselne stvárnil vojaka so zástavou na vrchole tak, aby súsošie znázorňovalo aj kríž a písmeno B – Boh. Kto chce, takéto naznačenie tam vidí. Občas chodievam k jednému vojenskému pamätníku pri rieke Morave, ktorý bol postavený nad hrobmi nemeckých a rakúskych vojakov, čo boli postrieľaní ako zajatci. Ich vlak v júni r. 1945 bol pristavený na stanici v Dev. N. Vsi a mal vojakov odviezť na Sibír. Nešťastná náhoda spôsobila, že svoju smrť našli vtedy, keď už vojna skončila. Rodina jedného z nich hľadala miesto smrti ich otca a našli ho až po 60 rokoch. Spolu s vedením obce postavili pamätník. Na druhej strane obce je zasa pomník ruským vojakom, ktorí zomreli ako zajatci počas vojny v bývalom kameňolome. A v strede obce okrem katolíckeho cintorína je aj pamätník bývalým židovským obyvateľom. Starosta obce sa mi vždy ozval, aby sme v deň spomienky na zosnulých išli zaniesť na všetky tie miesta kvety a vence.

Treba zachovať takéto zvyky a patrí sa chodiť na cintorín. Nielen formálne, ale kvôli premýšľaniu, kvôli modlitbe, a aby sme sami našli pokoj, stíšenie. Možno si tak aj viac uvedomíme svoje vlastné priority. Potom v nás nepreváži strach zo smrti a sklon zabúdať, ale zmocnie v nás vedomie, aký jedinečný je náš pozemský život a že nádej na večný život nie je len prázdna predstava.

Istý americký politik menom Adlai E. Stevenson (+1965) mal raz povedať: „Nie je dôležitý počet našich rokov, ale život v našich rokoch sa počíta.“ Nech je to aj naša myšlienka a povzbudenie, aby sme rokom nášho života dali správny obsah, význam a naplnenie!