AutorIz 52,13-53,12
V stredu tohto týždňa mal pápež František stretnutie s ľuďmi na Nám. sv. Petra. Za východisko svojho príhovoru si vybral slová z Prvého listu apoštola Petra: „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. On nikdy nezhrešil a nik od neho nepočul nič falošného. Keď mu zlorečili, neodpovedal zlorečením, keď trpel, nevyhrážal sa, ale odovzdal to tomu, ktorý súdi spravodlivo. On sám na svojom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme zomreli hriechom a žili spravodlivo. Jeho ranami ste uzdravení“ (1 Pt 2,21-24). V niekoľkých vetách je tu vystihnutý Kristov postoj v utrpení a zároveň zmysel tohto utrpenia. Autor textu nazýva Ježiša titulom Kristus, čím vyjadruje jeho povznesenosť nad zlo, ktorým bol postihnutý.
Čo je na tomto mieste listu stručne vyjadrené, slávime dnes pri bohoslužbe na Veľký piatok. Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša prináša podobné myšlienky ako apoštolov list: „Neotvoril ústa, ako baránka viedli ho na zabitie. Jeho rany nás uzdravili“ (Iz 52,5-7). V pašiách podľa Jána je Ježiš tiež predstavený ako povznesený nad zlo a utrpenie. Nedovolí Petrovi, aby ho bránil mečom, hrdo vystupuje pred veľkňazom i pred Pilátom. Dáva pritom najavo, že jeho moc má pôvod inde, ako je to u svetských vladárov. V poslednej chvíli pred smrťou si nesťažuje, ale vyriekne, že je dokonané. Akoby povedal: Stalo sa, čo sa malo stať, tak je to dobre.
Myšlienky, ktoré počúvame zo Sv. písma, sú dôsledkom skúsenosti ľudí, ktorý v Ježiša ako Krista uverili. K tej viere patrí, že za svoj postoj prijmeme čosi ťažko predstaviteľné – v trápeniach neprepadneme zlobe ani zúfalstvu a voči trápeniam iných ľudí nezostaneme ľahostajní. Naopak, osvojíme si Ježišove slová, že tak je to dobre, tak je to dokonané. Ako sa dá dospieť k takému postoju? Pápež František vo svojom príhovore spomenul, že keď ešte mohol chodiť po uliciach, rád sledoval, aký majú ľudia pohľad. Veľa ich bolo smutných! Títo ľudia hovorili sami so sebou, chodili iba s mobilom, bez pokoja a nádeje. František opakovane kládol otázku: Kde je dnes tvoja nádej? Možno sa mnohým nezdá, že pri pohľade na umučeného Ježiša, pri pohľade na kríž, môže sa zrodiť nádej, z ktorej dokážeme žiť. Zdá sa, že pri pohľade na utrpenie staneme sa ešte smutnejší. Preto sa tak mnohí vyhýbajú kontaktu s chorými, starými, postihnutými, preto nechcú počuť o utrpení migrantov, chudobných a vojnou postihnutých ľudí. Zdá sa im, že by im bolo z toho všetkého ešte horšie.
Predsa tá otázka, kde je naša nádej, je dôležitá. Útek pred realitou chýbajúcu nádej nenahradí. Kresťanská viera odporúča nájsť nádej pri pohľade na kríž, nie odvrátením pohľadu. Nie je v našej moci donútiť sa, aby sme videli nádej tam, kde nie je. Tú nádej nám musí zjaviť niekto iný. Zjavuje ju Boh, ktorý sa nám pri kríži prihovára: Pozri, toto nie je koniec. Ako to napísal apoštol Peter: Ten, ktorý nezhrešil, ten, ktorý neurobil nič nepoctivé, zomrel preto, lebo sa zlu nepodvolil. Práve preto nás svojimi ranami uzdravil… Akoby nás mohol uzdraviť niekto, kto na zlorečenie odpovedá zlorečením, kto na ublíženie odpovedá ublížením?
Pápež František ukončil svoj príhovor vyjadrením, že nezáleží na tom, či nás život zranil veľa alebo málo, ale na tom, ako so svojimi ranami zachádzame. Môžeme si ich ponechať – vtedy sa zapália, zahnisajú zlobou a smútkom – alebo ich spojiť s Ježišovými ranami, aby zažiarili. Naše rany sa môžu stať zdrojom nádeje, ak sa do seba neuzavrieme, ak neprepadneme sebaľútosti, ale sa skloníme nad ranami druhých, ak si prestaneme sťažovať, že sme nemilovaní, a odhodláme sa sami milovať. Jedine vtedy, keď prestaneme myslieť na seba, sami seba opäť nájdeme. Ak zotrváme v uzavretí do seba, nenájdeme sa nikdy. Poďme sa teda pozrieť na kríž, aby sme skúsili, že môžeme nájsť nádej a že naše rany sa uzdravili!