AutorSk 6,8-10;7,54-60
Pred pár týždňami som v jednej slovenskej televízii sledoval diskusnú reláciu o porušovaní ľudských práv. Diskusie sa zúčastnil jeden náš biskup, potom jeden pán s právnickým vzdelaním a dlhoročnými politickými skúsenosťami a jedna mladšia právnička. Všetci diskutujúci boli katolíci a televízia, v ktorej sedeli, je vo vlastníctve cirkvi. Reč sa rýchlo zvrtla na tzv. nové ľudské práva, ktoré sa týkajú intímno-etických tém. Viaceré štáty, ako je známe, schválili veľmi liberálne zákony ohľadom začiatku i konca ľudského života, ako aj spolužitia mužov a žien. Kresťania v Európe, ak tieto nové zákony kritizujú, sú označovaní za netolerantných až nepriateľských voči demokratickej spoločnosti. Ten starší právnik sa snažil pripomenúť, že väčšie problémy jestvujú v iných krajinách, napríklad v tých, kde jestvuje trest smrti a kde sú ľudia odsudzovaní za svoje názory. Problémov vo svete je dnes veľa, či ich je viac a či sú väčšie ako v nedávnej minulosti, o tom sa dá dlho diskutovať.
Oddávna k sláveniu kresťanských Vianoc patrí spomienka na sv. Štefana. Nakoľko nám môže táto spomienka pomôcť, aby sme lepšie porozumeli dnešným problémom a úlohe nás, kresťanov, v dnešnom svete? Evanjelium podľa Matúša dnes spomína, ako si Ježiš vyvolil apoštolov a poslal ich hlásať nebeské kráľovstvo. Súčasne ich upozornil, že im za hlásanie posolstva budú ubližovať, a to najmä ľudia vlastného náboženstva. Presne sa to splnilo na Štefanovi. O jeho umučení sme čítali krátky výňatok zo 6. a 7. kap. Skutkov apoštolov. Dozvedeli sme sa, že Štefan sa stal známym, lebo konal veľké divy a znamenia a že sa proti nemu postavili ľudia z viacerých synagóg v Jeruzaleme. Napokon ho zabili kameňmi, čo bol trest pre tých, ktorí boli označení za bohorúhačov.
Predstavme si dobu, keď zomrel Štefan. Bolo to asi v r. 30 v 1. stor. n. l., dva roky po Ježišovej smrti. Kresťanmi boli iba Židia. Od ostatných Židov sa neoddeľovali. V tej dobe boli synagógy základnou organizačnou zložkou veriacich Židov. V nich sa odohrával ich spoločenský a náboženský život. Synagógy sa delili na helénske (grécke) a hebrejské (židovské). Predstavme si to tak, ako keby si ľudia, čo sa v ostatných rokoch prisťahovali do našej obce, postavili vlastný kostol. Do starého by chodili pôvodní obyvatelia, do nového noví. Navyše, tí noví by už nehovorili po slovensky, ale po anglicky, lebo by išlo o potomkov ľudí, čo kedysi odišli pracovať do zahraničia, neskôr sa vrátili, ale medzi sebou sa už rozprávali v novej reči. V Jeruzaleme bolo synagóg veľa. Kresťania boli v starých i nových. Apoštoli pravdepodobne chodili do starých (hebrejských) synagóg. Kresťania z tých nových sa začali sťažovať, že nemá kto pomáhať ich vdovám a sirotám. V synagóge sa modlili, tiež diskutovali o Božom slove (okrem rabína aj iní muži), ale synagóga plnila aj úlohu sociálnej pomoci.
Aby kresťania z nových synagóg neboli zanedbaní, ustanovili novú službu – mužov, ktorí boli múdri i ochotní starať sa o sociálne potreby kresťanov. Štefan bol medzi nimi najznámejší. Opatrenie pomohlo a kresťanov v Jeruzaleme pribúdalo. Skutky apoštolov spomínajú, že dokonca veľké množstvo kňazov prijalo kresťanskú vieru (Sk 6,7). Medzi Židmi, ktorí odmietali Ježiša ako Mesiáša, to vzbudilo rozruch. Najväčší odpor vznikol medzi tými Židmi, kde pôsobil Štefan – v grécky hovoriacich synagógach. Štefana predviedli pred veľradu (čosi ako židovský parlament), tam predniesol veľkú reč, v ktorej hovoril o židovskej viere počnúc od Abraháma až po Ježiša, a napokon svojich sudcov obvinil, že bohorúhačmi a zradcami viery sú oni a nie on. (Ľudia, čo súdili Štefana, boli tí istí, čo súdili Ježiša.)
Včera som citoval slová pápeža Františka, ktorý vo Vatikáne pripomenul, že dnes už nežijeme v kresťanskej kultúre, a preto sa musíme snažiť tejto kultúre porozumieť. To nie je to isté, ako sa prispôsobiť. František hovorí, že žijeme v dobe, ktorá nie je epochou zmien, ale „zmenou epochy“. Zmeny sú už nedejú postupne, ale prichádzajú v zlomoch, ako prevraty v spôsobe života, vo vzťahoch, v komunikácii a zmýšľaní, ako aj v chápaní viery a vedy. K týmto zmenám patrí, že časť ľudí sa vníma veľmi individualisticky. Dôsledkom sú tzv. nové ľudské práva. „So svojím telom si môžem robiť, čo chcem“, hovoria viacerí mladí ľudia. Mohli by sme sa pýtať: Čo však je tvoje telo? A je súčasťou tvojho tela aj tvoj rozum? A čo to vlastne znamená robiť si so svojím telom (a rozumom), čo chcem?
Aby sme však ako kresťania mohli hrať v dnešnej „novej“ dobe nejakú rolu, nemôžeme sa dnešným zmenám len čudovať alebo ich odsudzovať, ale viac sa usilovať pochopiť príčiny, a potom vychádzať najmä zo zmeny, ktorú priniesol Ježiš. Tá zmena sa dá krátko pomenovať ako prednosť človeka pred zákonom, prednosť záchrany človeka pred záchranou tradície. Svätá je záchrana človeka, telesná i duchovná pomoc človeku, sväté má byť pochopenie človeka – až potom môžeme očakávať pochopenie viery a evanjelia. Štefana neodsúdili liberáli a pohania, ale vlastní. Ukameňovať ho dali tí, čo viac ako Bohu verili vo vlastné zvyky a zákony. Preto sa modlime a rozprávajme o tom, čo je dnes dôležité, ďakujme za tých, čo majú medzi nami múdrosť a odvahu sv. Štefana, a rozlišujme, za čo dnes máme bojovať a sa obetovať.