AutorSk 6,8-10;7,54-60
Prežili sme spolu niekoľko sviatočných dní. Kto chodieva rád do kostola, je dnes už štvrtý deň po sebe v kostole. V nedeľu sme ukončili advent, v pondelok sme na polnočnej omši oslávili Ježišovo narodenie, včera bol hlavný vianočný sviatok a dnes si pripomíname sv. Štefana. Jeho sviatok sa nachádza v liturgickom kalendári hneď po Vianociach od pradávna. Po Štefanovi má zasa sviatok apoštol Ján. Bol to výraz veľkej úcty, ktorú Štefan a Ján požívali, keď svoje sviatky dostali hneď po sviatku Narodenia Pána. Ján sa v kresťanskej tradícii chápe ako najmilovanejší Ježišov učeník a Štefan sa uctieva ako prvý, ktorý z kresťanov zomrel mučeníckou smrťou.
Slovenské slovo mučeník je odvodené od slovesa mučiť, latinské slovo martyr prevzaté z gréckeho martys je odvodené od slovesa svedčiť. Mučeník je teda človek, ktorý na svojom tele dosvedčuje svoju vernosť Ježišovi, ochotu nasledovať ho, byť v živote i vo smrti ako on. V starom kresťanstve sa mučeníctvu pripisoval taký istý význam ako krstu. Ak niekto nebol pokrstený, ale zomrel pre svoju vernosť Ježišovi, jeho mučeníctvo malo ten istý význam ako krst. V prvých storočiach, keď sa krstili najmä dospelí ľudia a na krst sa pripravovali viac rokov, násilná smrť človeka (ktorý ešte nebol pokrstený) nebola počas prenasledovania kresťanov výnimočnou situáciou. Chápalo sa to tak, že daný človek nebol pokrstený vodou, ale krvou.
Keď dnes krstíme malé dieťa, oplatí sa pripomenúť, že naše slovo kresťan je vlastne skomolené meno Kristus a pomenúva človeka, ktorý sa vo svojom zmýšľaní a konaní snaží podobať Ježišovi, je ako on a žije jeho poslanie. Bolo by skvelé, ak by sme si to viac uvedomovali a prijali za svoje, že ak som kresťan, ak mám meno Kristus, mám byť ako Kristus. Meno Kristus napokon nie je Ježišovo priezvisko, ale titul, vznešená prezývka. Tak ľudia v minulosti nazývali kráľov, prorokov a kňazov. V gréčtine christos znamená doslova pomazaný, teda sv. olejom označený človek, ktorého ľudia vnímali ako vyvoleného Bohom, aby ako kňaz posväcoval, aby ako prorok učil Božej pravde a aby sa ako kráľ o svet zodpovedne staral.
Sv. Štefan svoje poslanie byť ako Kristus pochopil veľmi dôsledne a ako mladý človek aj radikálne. Okolo roku 30 v 1. stor. n. l., keď sa odohrali udalosti, ktoré sa spomínajú v knihe Skutky apoštolov, boli kresťanmi iba Židia. Kresťanskí Židia sa od ostatných Židov neoddeľovali. Chodili s nimi do synagóg a do chrámu, väčšina z nich dodržiavala aj všetky mojžišovské zákony. Kresťanských a nekresťanských Židov však rozdeľovalo chápanie toho, čo je najsvätejšie: Ježiš alebo Zákon? Boh hovoriaci cez Ježiša alebo cez Zákon? Štefanovi odporcovia obvinenie voči nemu formulovali takto: Hovorí proti tomuto svätému miestu a proti Zákonu – čiže proti autorite veľrady a proti tradičným náboženským zásadám (Sk 6,13-14). Hneď aj doplnili, čo to znamená: Ježiš Nazaretský (viera v neho) podryje autoritu kňazov a zákonníkov a zmení poriadky, ktoré ustanovil Mojžiš.
Spor so Štefanom sa udial asi dva roky po Ježišovej smrti. Ľudia, ktorí súdili Štefana, boli tí istí, čo súdili Ježiša. O Štefanovi sa v Skutkoch apoštolov píše, že nemohli odporovať múdrosti a Duchu, ktorý z neho hovoril (Sk 6,10). Múdrosť tu znamená schopnosť ísť na podstatu viery a Božieho zákona. A Duch znamená Ducha Sv., ktorého Boh dáva skrze Ježiša tým, ktorí ho nasledujú ako svojho Krista a chcú sa mu podobať. Štefan dosvedčil, že má tohto Ducha, keď sa staral o chudobných a múdro i odvážne svedčil, že Ježiš Nazaretský je naplnením proroctiev Starého zákona. Svoju podobu s Ježišom dosvedčil aj tým, ako zomieral. Štefan rovnako ako Ježiš hovorí: Pane, prijmi môjho ducha. Pánom preňho nie je len Boh, ale aj Ježiš, ktorého vidí po pravici Božej. A rovnako ako Ježiš pred smrťou aj odpúšťa svojim katom.
Štefanov príbeh je dramatický, ale nemáme ho brať ako výnimočný. Aj my máme žiť a byť ako Kristus. Byť Kristus, byť kresťan je naše povolanie. Každého pokrsteného. Prečo sa nám to mnohokrát nedarí? Zdá sa, že aj preto, lebo pre mnohých v cirkvi je naučený systém formulácií a pravidiel stále viac ako Ježiš. Raz som bol pozvaný do jednej verejnej debaty o jednom vážnom probléme v našej cirkvi. Počas rozhovoru ma iný kňaz obvinil, že zľahčujem cirkevný zákon. Položil som mu otázku: Čo kladú biskupovi na hlavu počas jeho svätenia? Knihu cirkevného zákona alebo knihu evanjelia? Pripomenul som: Dávajú mu na hlavu otvorenú knihu evanjelia. Ten kňaz ma opäť obvinil, že dávam evanjelium a cirkevný zákon do protikladu, čo vraj nie je možné. Odpovedal som mu, že nič nedávam do protikladu, len vyzdvihujem evanjelium, Ježiša Krista, nad každý ľudský (aj cirkevný) zákon. To je napokon jadro učenia cirkvi.
Štefanov príbeh nepatrí do histórie. Je stále náš. Pomáhajme si, aby sme porozumeli, o čom je ten príbeh dnes, v našich podmienkach, a prosme o dar múdrosti a Ducha, aby sme ho dokázali aj žiť.