AutorMt 16,13-19
Dôvod, prečo slávime spoločnú spomienku na také dve veľké a pritom rozdielne osobnosti, ako boli Peter a Pavol (pôvodnými menami Šimon a Saul), vznikol asi 200 rokov po ich smrti. Dňa 29. júna, okolo r. 250 n. l., boli ich kosti (asi len lebky) prenesené do katakomb na ceste Via Appia. Bolo to v čase, keď opäť vypuklo prenasledovanie kresťanov v Ríme, a kresťania chceli pozostatky apoštolov uchrániť pred zneuctením. Odvtedy majú Peter a Pavol v tento deň spoločnú spomienku v kalendári. Čo majú obaja okrem toho „druhého“ pohrebu spoločné? Povedané v krátkosti – nemali spoločný začiatok, ani stredné obdobie života, ale záver.
Na začiatku sa líšili temer vo všetkom. Šimon bol vidiečan, pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere, bol ženatý a zarábal si na živobytie ako rybár. Možno bol v partii rybárov šéfom, ale inak ničím nevynikal. Jedného dňa stretol Ježiša a dal sa ním zlákať na cesty po Palestíne. Ježiš mu zmenil meno na latinské Petrus čiže skala. To meno nemuselo byť pochvalou; niektorí exegéti to vykladajú ako vtipné vystihnutie toho, že Peter bol kolík, tvrdohlavec. Saul bol od narodenia celkom iný. Mal židovský pôvod, ale jeho rodičia nežili v Palestíne, lež v meste Tarzos na juhu dnešného Turecka. Po otcovi mal rímske občianstvo. Meno Paulus používal pravdepodobne ako úradné latinské meno. V mladosti získal rímske a grécke vzdelanie. Z rodiska odišiel do Jeruzalema, aby sa u najlepších rabínov venoval štúdiu židovského náboženstva. Kresťanských Židov na čele s Petrom pokladal za odpadlíkov a zradcov pravej viery a podporoval ich prenasledovanie.
Peter spoznával Ježiša postupne v obyčajných i zvláštnych situáciách, aby napokon zlyhal pri Ježiš odsúdení. V pravom zmysle slova sa aj Peter stal Ježišovým učeníkom až po jeho smrti, keď mal zjavenie vzkrieseného Pána. Na rozdiel od Petra Pavol Ježiša osobne nepoznal. Mal však so vzkrieseným Ježišom nečakaný zážitok, keď sa mu Ježiš v zjavení predstavil ako ten, „koho Saul prenasleduje“ (Sk 9,5). Pre pôvodných Ježišových apoštolov nebolo jednoduché prijať Pavla a dôverovať mu. Prešlo viac ako 10 rokov než sa Pavol naplno zaradil medzi kresťanov a získal poverenie hlásať evanjelium.
V ďalších rokoch sa Peter a Pavol odlišovali v tom, ako sa má žiť Ježišovo posolstvo. Povedané dnešnou rečou, či tradičnejšie alebo modernejšie (radikálnejšie). Peter sa snažil udržať v cirkvi tradičnejšie orientovaných pokrstených Židov a Pavol zasa viac zapájal do cirkvi pokrstených pohanov. Obaja sa občas dostali do sporu. Petrovi záležalo na tom, aby Židia uznali Ježiša za svojho Mesiáša, za Božieho posla a hovorcu, ako ho spoznal on, a Pavlovi zasa viac na tom, aby sa Ježiš a jeho posolstvo stali svetlom (orientáciou) a spásou (oporou) aj pre ľudí, ktorí bolo predtým pohanmi, pričom sa vedel odvolať aj na náznaky v Starom zákone, že Boh pošle Mesiáša pre všetkých až na kraj zeme (Iz 49,6). Spor medzi Petrom a Pavlom sa týkal toho, čo ešte zo židovských zvykov má platiť a čo nie, aby sa Židia medzi kresťanmi cítili pravoverní a bývalí pohania zasa slobodní. Aj Peter veril, že Starý zákon sa zmenil na zákon Nový, ale v praktických otázkach sa občas zľakol, či sa pri opúšťaní židovských náboženských zásad nezachádza priďaleko.
Je to niečo podobné, ako keby sme sa od zajtra celkom zjednotili s evanjelikmi, a tradičnejší katolíci by sa zľakli, že už nie sú katolíci, a evanjelici by sa zasa zľakli, že už nie sú evanjelici. S Pavlom by sme mohli povedať, že buďme vďační, ako nám Boh zjavil, čo je podstatné, lebo dôležité nie sú naše zvyky a zákony, ale iba to, ako Ježiša prijímame za Božieho hovorcu, za vtelené Božie slovo, ako v jeho ukrižovaní vidíme Božiu lásku k nám hriešnikom, a nie trest, a že máme skúsenosť, že po svojom zmŕtvychvstaní nám Ježiš zjavil Božiu milosrdnú lásku a dal nám svojho Ducha. S Petrom by sme mohli doplniť, že dôležitá je aj cesta, spôsob, ako sa k viere dostaneme, a tá môže byť viac katolícka alebo evanjelická, len nech si nik nenamýšľa, že na tej ceste nepotrebuje ostatných. Správnosť cesty sa napokon spozná podľa toho, či prídeme do cieľa. Peter i Pavol na konci svojej životnej cesty prišli do hlavného mesta ríše, do Ríma. Pavol tu bol už prv pre Ježiša väznený, ale potom ho úrady oslobodili. Peter bol v Ríme prvý raz. Obaja sa snažili povzbudiť kresťanov počas prenasledovania za cisára Neróna (r. 64 až 67). Záver svojho života mali teda Peter a Pavol spoločný. Nie však preto, že obaja sa ocitli v Ríme a obaja tam zomreli, ale preto, že obaja dospeli do cieľa. Tým cieľom bolo poznanie, že nakoniec je dôležité iba to, či je človek verný tomu, v čo uveril, v koho uveril, v akom ideáli sa našiel.
Kedysi Ježiš položil svojim prvým učeníkom otázku: Za koho ma pokladáte vy osobne? (Mt 16,15) Petrova i Pavlova odpoveď bola na záver rovnaká: Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem, vďaka tebe som našiel sám seba a našiel som aj svet a ľudí v ňom ako svojich bratov a sestry (Jn 21,17). Nech je Ježiš aj našou láskou a nové vždy aktuálne žitie evanjelia nech je našou odpoveďou!