Lk 2,33-35

V prvej polovici septembra máme v katolíckom kalendári niekoľko sviatkov P. Márie. Najskôr 8. 9. je sviatok Narodenia P. Márie, potom 12. 9. je sviatok Mena P. Márie a dnes, 15. 9., sviatok Sedembolestnej P. Márie. Tieto sviatky nepatria medzi najväčšie mariánske sviatky, medzi veriacimi katolíkmi sú však obľúbené. Má to svoje zaujímavé dôvody. Oproti sviatku Nepoškvrneného počatia P. Márie alebo Nanebovzatia sú svojou témou naše septembrové sviatky ľuďom bližšie: Nejde o ťažko predstaviteľnú nepoškvrnenosť alebo nebo, ale o ľudské narodenie, osobné pomenovanie a veľké trápenie, ktoré sa nikomu nevyhýba.

Naše narodenie, naše meno a naše trápenie môžu zostať obyčajnými, veľmi obyčajnými skutočnosťami, ktoré neprinesú nič zvláštne. Každý deň sa narodí veľa ľudí a každý deň veľa ľudí zomiera, a pre svet (a často aj pre celkom blízke okolie) to vôbec nič neznamená. Prečo pre nás veľa znamená narodenie, meno a bolesť P. Márie? O P. Márii by sme nič nevedeli, ak by sa nestala Ježišovou matkou. Ale nielen telesnou matkou. Ježiš sám raz odmietol vychvaľovanie jeho matky len na tom základe, že ho porodila a dojčila: Blažený život, ktorý ťa nosil, a blažené prsia, ktoré si požíval. Ježiš však povedal: Zaiste, ale blaženejší sú tí, čo počúvajú slovo Božie a zachovávajú ho (Lk 11,27-28). P. Máriu si uctievame pri spätnom pohľade, teda v tom, ako sa na nej odrazil život a posolstvo jej dospelého syna. Zostala akoby v pozadí jeho učeníkov, evanjeliá dokonca ani nespomínajú, žeby dostala osobitné svedectvo o jeho vzkriesení, spomína sa až spolu so ženami apoštolov a ďalšími príbuznými, ktorí tvorili pred zoslaním Ducha Sv. prvé spoločenstvo Ježišových učeníkov (Sk 1,12-14). Tí sa spolu schádzali, modlili a radili, keď ešte nevedeli, čo ich čaká, ale vedeli, že chcú zachovať a žiť Božie slovo, ktoré dostali cez Ježiša.

Mária získala osobitné postavenie v neskoršej meditácii cirkvi. Hoci je Ježišovi matkou, je predovšetkým jeho učeníčkou, vzorom veriaceho človeka, ktorý – ako povedal Ježiš o svojej skutočnej rodine – počúva Boha a nechá sa ním viesť. Na dnešný sviatok sme z evanjelia čítali proroctvo starého Simeona o Ježišovi. Ježiša označil za toho, cez ktorého sa vyjaví myslenie ľudí a postoje ich srdca. Na ňom sa budú deliť ľudia a ich zmýšľanie. Toto rozdelenie Simeon vyjadril obrazom meča, ktorý prebodne naše srdce. To prebodnutie nevyjadruje len samotnú bolesť. Boh nikomu takú bolesť neposiela, a už vôbec nie Ježišovej matke. Meč predstavuje nutnosť rozlišovania. Ten meč nás vyzýva, pýta sa nás, či správne rozlišujeme, koho chceme počúvať – či je to Boh a ním poslaný Pán Ježiš Kristus, cez ktorého Boh svet uzdravuje, či to chceme robiť spolu s ním, s ním bojovať za jeho kráľovstvo vo svete, alebo naopak, len ustrašene sa okolo seba obzerať, neprijať Božie oslovenie a nejsť do sveta v jeho  mene. Na základe toho, ako bola Mária ochotná počúvať Boha, ako bola ochotná zachovať Božie slovo a stať sa tichou, v úzadí stojacou Ježišovou učeníčkou, stala sa pre kresťanstvo vzorom viery a Ježišovho nasledovania. V nej a cez ňu vidíme, učíme sa aj my počúvať Božie slovo a zachovávať ho, v nej a cez ňu spoznávame, ako dať zmysel svojmu životu (narodeniu), svojmu menu i svojej bolesti.

Na Slovensku sa sviatok Sedembolestnej P. Márie spája s tradíciou jej uctievania v Šaštíne. Na začiatku tohto uctievania a stavby veľkej baziliky v Šaštíne nebola nejaká mimoriadna udalosť, ale jeden rodinný problém. V 16. stor. žila na zámku v Šaštíne grófka Angelika Bakičová rod. Czoborová. Jej manžel Imrich nebol na ňu dobrý a manželstvo bolo nešťastné. V blízkosti zámku bol na strome obraz P. Márie, ku ktorému sa ľudia chodili modliť a modlievala sa tam aj grófka Angelika. Zachovalo sa v záznamoch, že r. 1564 sa manžel Imrich zmenil a Angelika na znak vďaky dala vyhotoviť sochu Sedembolestnej P. Márie, ktorú umiestnila do novej kaplnky. Neskôr v 18. stor. bola socha uznaná ako zázračná a onedlho sa začal budovať veľký pútnický chrám.

Čím, akým oslovením, akými zážitkami sa necháme my viesť v našom živote, našich radostiach, problémoch a najmä v našich bolestiach? Je to Božie slovo? Ale nielen to zapísané, historické, čítané občas zo Sv. písma, ale najmä to nové, aktuálne, nás oslovujúce. Také aktuálne slovo musela počuť grófka Angelika a jej manžel, keď sa polepšil. Také slovo snažme sa počuť aj my – v našich súkromných problémoch a otázkach, ale aj v tých spoločenských, cirkevných i celkom politických. Prostriedkom uchovania Božieho slova a našej odpovedi Bohu možno bude tiež nejaký obraz alebo list alebo kniha alebo kostol alebo iné pekné miesto, kam sme chodili a kde sme skúsili, že nám Boh pomáha rozlíšiť, čo slúži na náš pád alebo naše povstanie, a kde sa vyjavilo zmýšľanie našich sŕdc.