Gal 4,4-7

Na začiatku nového roka sa mnohí ľudia pýtajú, čo nás čaká a neminie. Dôležitý rozdiel býva v tom, či to, čo čakáme, berieme ako osud, na ktorom sa nič nedá zmeniť, alebo ako časopriestor, ktorý aspoň čiastočne ovplyvniť môžeme.

V kresťanskej kultúre, ktorá v Európa zostala poznačená tradíciami starého Ríma, sa prvý mesiac roka nazýva január podľa pohanského boha Janusa, patróna všetkého začínajúceho. Zobrazovali ho s dvomi tvárami, jedna sa dívala dozadu, druhá dopredu. Kresťania si ponechali rímske delenie kalendárneho roka, ale patrónom všetkého začiatku stal sa Boh zjavený v Ježišovi. Začiatkom novej doby sú pre nás Vianoce, sviatok Narodenia Pána. 1. január je posledný deň tzv. vianočnej oktávy, ktorá predstavuje čosi ako slávnostný závoj ťahajúci sa za veľkým sviatkom. Pomerne nedávno, v r. 1969, na tento deň cirkev stanovila sviatok materstva P. Márie, pričom ju slávnostne nazývame Bohorodička.

Na Nový rok sa patrí pýtať, čo nové vlastne chceme alebo očakávame. Pri dnešnej bohoslužbe čítame úryvok z Listu apoštola Pavla Galaťanom. Apoštol nepoužíva pojem nový čas, ale plnosť času. To je preňho čas, v ktorom sa Boh ľuďom ukázal novým spôsobom. Ukázal sa, zjavil sa v človeku, narodenom zo ženy, ku ktorému sa Boh prihlásil ako k svojmu Synovi. Nezasvätení nemusia Pavlovi rozumieť, keď píše, že ten Boží človek „sa narodil pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom“. Pavol dodáva, že Boh nás oslobodil spod zákona, aby nás prijal za svoje adoptívne deti. Že jeho deťmi sme, poznáme podľa toho, že z nášho srdca vychádza k Bohu volanie: Otče! Voláme tak preto, lebo vďaka zjaveniu Boha v Ježišovi a nášmu prijatiu za Božie deti zažívame, že už nie sme otroci, že sme slobodní.

Galaťania alebo Galovia (Kelti), ktorým Pavol písal list, žili v tej dobe v Malej Ázii. Pavol týchto ľudí navštívil počas svojej druhej misijnej cesty a viacerých pokrstil. Neskôr k týmto kresťanom prišli úzkostliví kresťanskí Židia, ktorí zdôrazňovali dodržiavanie židovských náboženských zákonov. Medzi galatskými kresťanmi zasiali strach, že dopadnú zle, ak tie zákony nebudú dodržiavať. Dôsledkom bolo, že časť miestnych kresťanov začala znova zachovávať rôzne zvyky prevzaté od Židov, ale aj od pohanov. Nešlo len o povery, ako keď niekto povie, že na Nový rok sa nemá jesť nič, čo má krídla, aby nám šťastie neuletelo, alebo že si osobitne treba dávať pozor, keď je piatok 13. Pavol videl, že zdôrazňovaním zákona namiesto viery zavesil sa nad ľudí povestný Damoklov meč. Za ním sa skrývali bohovia alebo mocní ľudia riadiaci naše životy. Ich moc nad ľuďmi sa chápala ako osud, ako danosť, ktorej sa treba podriadiť. Aby táto moc neškodila, bolo si ju treba uctiť plnením rôznych povinností. To nazýval Pavol otroctvom, od ktorého nás Boh v Kristovi oslobodil.

Pohanské náboženstvá vychádzali z očarenia prírodou, za ktorou sa videli božské sily. Podľa predstáv pohanov nebolo možné sa spod ich moci vymaniť. Židovské náboženstvo neuctievalo prírodu, ale požadovalo zachovať množstvo predpisov, ktoré sa pokladali za podmienku Božieho požehnania. Pavol tieto zvyky a zákony videl ako nástroje zastrašovania a v prípade, že by ich ľudia brali ako nevyhnutné, hovoril o zotročení. Nie zachovávanie týchto zákonov, ale vďačný vzťah synov a dcér k Bohu Otcovi, ktorý ich miluje, pokladal apoštol za rozhodujúci pre šťastie človeka.

Ak v súčasnosti časť ľudí kresťanstvo opustila, či už v osobnej morálke alebo prestali chodiť na bohoslužby, môžeme sa pýtať, či sa im kresťanstvo predstavilo v podobe, ktorú presadzoval apoštol Pavol – v podobe viery pre dospelých a slobodných ľudí –, alebo v otrockej podobe, ktorou ľudí strašili úzkostliví Židia. Čo sa týka ľudí, ktorí sa dnes k náboženstvu vôbec nehlásia, zväčša nejde o nejaký uvedomelý ateizmus, ale pohanstvo. Moderní pohania nespomínajú bohyne a bohov, ale keď sa lepšie prizrieme, jeden uctieva boha vojny, iný bohyňu lásky, ďalší boha umenia či obchodu. Nehovoria o bohoch, skôr o okolnostiach, ktoré berú ako fyzické, psychické či ekonomické zákony, ktorým sa treba šikovne prispôsobiť. Keď to nevyjde, nepovedia, že sami sa o iné pochopenie života nepokúsili, že iné ideály nehľadali, ale vyhovoria sa, že život je už raz taký, že je to osud.

V nedávno skončenom seriáli Don Matteo (na RTVS), v ktorom šikovný kňaz pomáha policajtom riešiť zamotané prípady, mal si kapitán polície brať za manželku dcéru svojho staršieho kolegu. Vzťah sa mladým ľuďom pokazil až tak, že nevesta prišla za kňazom zrušiť svadbu. Pýtal sa jej, čo sa stalo. Povedala, že zistila, že jej ženích nie je ten pravý. Matteo jej na to povedal: „Vieš, ale to je tak, že pravý je ten, ktorého si vytvoríš.“

V prvý deň nového roka nevieme, čo nás čaká. Ale vieme, po čom túžime a ako veríme – sebe, iným ľuďom i Bohu. Prajem nám všetkým, aby sme s dôverou dospelých, slobodných detí Božích nečakali, čo príde, ale tvorili svoj život, svoje vzťahy, svojich ľudí – to a tých, čo spoznáme ako naozajstných a pravých.