Zj 11,19a; 12,1-10ab

Sviatok Nanebovzatia P. Márie slávime na vrchole leta, keď dozrieva úroda na poliach a záhradách. V minulosti sa väčšina ľudí živila prácou na poli, pre nich bolo toto obdobie vyvrcholením celého roka, keď mohli zbierať výsledky svojej práce a ďakovať Bohu za jeho požehnanie. Dnešní ľudia prežívajú toto obdobie ako malú odmenu, keď si môžu dožičiť dovolenku a oddýchnuť si od práce za uplynulý rok. Zaiste, tešíme sa zo svojej záhradky, tešíme sa z dovolenky, ale patrí sa aj pýtať, či máme vo výhľade aj nejakú inú, vyššiu úroveň odmeny a radosti.

O tej najvyššej úrovni naplnenia či zavŕšenia nášho života je dnešný sviatok Nanebovzatia P. Márie. Cirkevná modlitba toto zavŕšenie pomenúva vo vzťahu k Panne Márii ako „vzatie s telom a dušou do nebeskej slávy“. Zároveň vyslovuje želanie, aby sa to podarilo aj nám a „mali sme s Máriou účasť na večnej blaženosti“.

Čo si však pod týmto „vzatím do neba“ máme predstavovať? Prvé čítanie na dnešný sviatok prináša úryvok z Knihy zjavenia sv. Jána. Spomína obraz tehotnej ženy odetej do slnka, pod nohami má mesiac a okolo hlavy veniec z 12 hviezd. Jej protivníkom je sedemhlavý drak, ktorý chce zožrať dieťa. To dieťa ochráni Boh a žena pred drakom utečie na púšť. V ďalších riadkoch (ktoré liturgické čítanie dnes vynecháva) spomína sa aj boj na nebi. Ten vedie sv. Michal so svojimi anjelmi proti drakovi a jeho anjelom. Drak čiže diabol je porazený, a potom zaznie hlas z neba oznamujúci Božiu moc a vládu jeho Pomazaného, jeho vyslanca či poverenca.

Rozprávanie je poetické, umelecké. Používa reč, akú poznáme z rozprávok. Pozadím rozprávania je však celkom nerozprávková skúsenosť kresťanov z konca 1. stor. n. l., keď mnohí z nich čelili ťažkému prenasledovaniu. Autor Knihy zjavenia je možno apoštol Ján, ale pravdepodobnejšie iný kresťanský prorok. Drak a ďalšie šelmy, ktoré sú v knihe spomínané, predstavujú nepriateľských politikov a mocnárov, ktorí chcú kresťanov doslova zožrať. Zároveň autor knihy nestotožňuje všetko zlo vo svete len so zlými ľuďmi, ale vidí za nimi duchovné sily, dobrých a zlých anjelov, ktorí bojujú medzi sebou. Moderný človek, ak sa pýta na skryté príčiny zla, hľadá konečné vysvetlenie u psychiatrov. Pochádza však tá najhlbšia príčina zla z choroby?

V dávnych časoch sa za najhlbšie príčiny dobra a zla označovali sily, ktoré slúžia Bohu alebo diablovi. Diabolská sila však nie je protipólom Božím, diabol nie je akýsi antiboh. Diabolstvo je tam, kde sa človek alebo iná duchovná sila úplne osamostatní a slúži iba sebe, odmieta sa pred niečím iným pokloniť. Je to sila, ktorá po sebe nezanecháva niečo plodné, prinášajúce úžitok, ale pôsobí ako vodný vír, ktorý nie je vidieť, ale nepozorného človeka vtiahne a utopí ho. Takejto temnej požierajúcej sile prirovnávali kresťania tých ľudí a ich plány, čo si osobovali absolútnu moc nad ostatnými a zároveň pre seba žiadali absolútnu poslušnosť.

V rozprávaní kresťanského proroka je okrem sv. Michala bojovníkom proti drakovi tehotná žena odetá slnkom. My dnes prenášame tento obraz na Pannu Máriu, pôvodne však táto žena zobrazovala cirkev, Boží ľud, nový Izrael (preto 12 hviezd okolo hlavy, čo je odkaz na 12 izraelských kmeňov a 12 apoštolov). Je to cirkev, z ktorej sa rodí Kristus, Boží pomazaný. Rodí sa v ľuďoch, čo sú navonok ohrození, ale s Božou pomocou zároveň povolaní stať sa pastiermi pre všetky národy. Zvláštne rozprávanie kresťanského proroka slúžilo kedysi kresťanom ako objasnenie ich situácie a súčasne ako veľké povzbudenie, aby sa temných síl okolo seba nebáli a verili v konečné víťazstvo Boha a jeho kráľovstva. Približne od 5. stor. n. l. cirkev tento obraz a rozprávanie začala prenášať do postavy Ježišovej matky Márie. Ona sa stala zástupnou postavou za všetkých, čo svoj najväčší životný úspech nevidia v tom, že majú deti a že niečo dosiahnu v práci alebo že sa dožijú vysokého veku. Mária dozrela tým, že odpovedala Bohu na jeho pozvanie až po to posledné, ktoré ju priviedlo do neba – s telom i dušou.

Lietať v nebi ako dušička – to bola aj pre pohanov celkom prijateľná predstava, zvlášť pre intelektuálov prvého storočia, ktorí podceňovali telo a svet. Človek ale nie je telo alebo duša, človek je jednota tela a duše. Preto vrcholom nášho života má byť oslávenie celého človeka, poeticky povedané: nanebovzatie. Telefonoval som včera s priateľom, ktorý žije v Kanade. Je trochu starší ako ja, telo mu ešte slúži, bol pár týždňov u dcéry, kde sú lesy a rieky. Každý deň si zaplával, tešil sa z vnuka, ale okrem iného mi povedal: „Posledný rok viac prežívam pokoj, viem byť sám, dívam sa na svoj život a vnímam, že to najviac je milovať Boha a blížneho ako seba samého.“

Bolo by skvelé, ak by sme podobne pocítili vrchol svojho života. Nech ho nájdeme omnoho ďalej ako v dobrej  úrode na poli, omnoho krajšie ako na akejkoľvek dovolenke! Nech sa aj nám zjaví ako naše veľké nanebovzatie a oslávenie!