Rim 5,1-5

Kedysi som čítal o apoštolovi Slovanov, o sv. Konštantínovi (Cyrilovi), že prv ako prišiel so svojím bratom Metodom na územie našich predkov, bol r. 851 poslaný cisárom do dnešného Iraku. Zachovala sa zmienka o teologických diskusiách, ktoré tam viedol s miestnymi Arabmi, mohamedánmi. Tí mali najväčšie výhrady voči kresťanskej viere v Boha ako vo Sv. Trojicu, pričom obviňovali kresťanov, že sú bludári, lebo veria v troch bohov. Konštantín im mal povedať, že kresťanská viera je ako šíre a hlboké more, ktoré sa nedá ľahko preplaviť, ale moslimská viera je ako úzky potôčik, ktorý aj žaba preskočí. Neviem, či sa moslimovia na Konštantína urazili, ale jeho slová sú napomenutím aj pre nás, aby sme svoju vieru nebrali naľahko, ale prežívali ju ako tajomné more, ktoré je krásne, nebezpečné i očarujúce zároveň.

Po sviatku Zoslania Ducha Sv. slávime v našej cirkvi sviatok Najsvätejšej Trojice. Sviatok vznikol okolo r. 750 v dnešnom Francúzsku a od 14. stor. platí pre celú cirkev. Podnes tento sviatok zostal pre nás trochu cudzí, keďže nepripomína žiadnu udalosť z Ježišovho života, ani zo života svätých, ale oslavuje dogmu, učenie cirkvi. S týmto učením sa stretávame vždy, keď sa slávnostne modlíme k Bohu v jednote s Duchom Svätým skrze nášho Pána Ježiša Krista. Dnes pri bohoslužbe čítame z Listu Rimanom, kde apoštol Pavol pripomína, že skrze Ježiša Krista žijeme v pokoji s Bohom, a dopĺňa, že v ňom máme prístup k Božej milosti. Tajomne dodáva, že sa chválime súženiami, lebo nám priniesli trpezlivosť, osvedčenie i nádej. Táto nádej nás nezahanbuje, čítame v úradnom preklade. Lepší je iný preklad, kde sa píše: Nádej nesklame, lebo Božiu lásku vlial do našich sŕdc Svätý Duch, ktorý nám bol daný (Rim 5,5).

Ako si môžeme všimnúť, apoštol na tomto mieste listu prepája Boha s Ježišom a Duchom Svätým. On, samozrejme, nepoznal neskoršie učenie cirkvi o Najsv. Trojici, ktoré bolo formulované po náročných diskusiách až o 300-400 rokov neskôr. O Bohu sa však už vtedy vyjadroval ako o Bohu, ku ktorému nás priviedol Ježiš, a že v jeho pôsobení pokračuje Duch Svätý ako láska, ktorá sa v nás rozlieva. Mohlo by sa zdať, že Pavol teoretizuje, ale bližšie k realite nás dostáva jeho poznámka o súženiach. Prekvapujúca poznámka, lebo Pavol napísal: Chválime sa súženiami. Písal kresťanom do hlavného mesta Ríma, kde kresťania mali už viac ako 10 rokov veľké konflikty so Židmi, čo si všimli aj úrady, a cisár Claudius r. 49 nariadil všetkých Židov vyhnať z mesta. Pavla samotného v každom meste, kam prišiel, takisto naháňali Židia, ktorí odmietali Ježiša ako Mesiáša, a mali prísť ešte väčšie ťažkosti. A v tejto situácii Pavol píše: Chválime sa súženiami. Teda, znášame to, overujeme sa, baví nás to, máme zo svojej viery radosť. Nie preto, že sme úspešní, ale preto, že sme milovaní. Božia láska sa v nás rozlieva. Máme s tým skúsenosť, máme nádej, a tá nesklame, tvrdí Pavol.

Spisovateľ Franz Kafka patrí k veľkým menám svetovej literatúry. Písal často tajomne až depresívne. Občas používal motív človeka, ktorý sa niekam chce dostať, ale stále naráža na prekážky. Chce vstúpiť do úradu či zámku a vybaviť svoju vec, ale dostane sa len po zamračeného vrátnika. Ten mu káže čakať, a tak čaká, až zostarne a zošedivie. Potom krívajúc príde opäť ku bráne, a tam mu povedia, že veď je otvorená, prečo sa nepokúsil vojsť. Pavol píše o opačnej skúsenosti. Skrze Ježiša máme vierou prístup k milosti. Ježiš je v úlohe advokáta a priateľa, ktorý nás vezme na audienciu. Brána k životu, pokoju, radosti je nielen otvorená – v Ježišovi máme sprievodcu, ktorý nás vovedie dovnútra.

Každé náboženstvo je cestou k Tajomstvu, Bohu, životu. Ak sa však náboženstvo nesprávne pochopí, zmení sa na úrad či zámok, ktoré sa tvária neprístupne až odstrašujúco. To, čo v kresťanstve formulujeme ako učenie o Božej Trojici, je vyjadrením skúsenosti, že Boh je pre nás neuchopiteľný, ale nie mĺkvy a nemý. Je veľký, ale nie strašidelný. Je ako otec a mama – to vedeli už izraelskí proroci. K ich tradícii sa prihlásil Ježiš a naviac sa prihlásil aj k žitiu tej otcovsko-materinskej lásky. Pavol vysvetlil, že ju poznávame skrze Ducha Sv., a to napriek súženiam, ktoré prežívame.

V Bratislave sme sa pred pár dňami stretli s veľkým učiteľom duchovného života, katolíckym mníchom, bratom Davidom. Všetko dôležité preňho začína objavením vďačnosti a dôvery v život. O Bohu sa nedá začať uvažovať od pojmov, zvykov a vecí, ale od zážitku vďačnosti a dôvery. To nás môže otvoriť pre vnímanie veľkého mora Božieho tajomstva. Niektorí ľudia k nemu nikdy nedospejú, lebo sa stále zaoberajú akoby len s vecami na brehu mora. Nevidia more a nevedia mlčať. Mlčanie je prvá či základná forma modlitby. Brat David povie: Keď sa tak hlboko započúvame do Slova, že nás uchopí a privedie späť k Mlčaniu, z ktorého vyšlo, potom sa prepoja Slovo a Mlčanie v dynamickom procese Porozumenia.

To je Boh ako svätá Trojica. Otec – mlčanie, Syn – slovo a Duch Sv. – porozumenie. Nechajme sa osloviť a nezabudnime sa poďakovať a podeliť o skúsenosť, z ktorej dokážeme veriť a žiť!