1 Kor 15,54-58

V jednom kostole pýtal sa farár babičky: Prečo sa vždy ukloníte, keď na kázni spomeniem diabla? Babička odpovedala: Viete, pán farár, v mojom veku už musím byť s každým zadobre… Myslené je to humorne, ale čo s tým, ak by to bolo myslené vážne? Skúsenosť nám radí, aby sme boli (pokiaľ možno) s každým zadobre, jestvujú však výnimky, s ktorými zadobre byť nesmieme.

Keď dnes počúvame apoštola Pavla, on ako nepriateľa nespomína diabla, ale inú zlovestnú trojicu: smrť, hriech a zákon. Apoštol túto trojicu nespomína preto, aby strašil, ale aby potvrdil Kristovo zmŕtvychvstanie, Kristovo víťazstvo pre nás. Aby to priblížil kresťanom v Korinte, spojil na konci 15. kapitoly svojho listu výroky biblických prorokov s pojmami, ktoré Korinťania poznali zo svojho kultúrneho prostredia. Od proroka Izaiáša prevzal vyjadrenie: Boh zničí smrť navždy (Iz 25,8) a od proroka Ozeáša otázky: Smrť, kde je tvoja morová rana? Podsvetie, kde je tvoja nákaza? (Oz 13,14) Kým slová prorokov mienili smrť, skazu národa v čase politického ohrozenia (po r. 700 pred Kr.), apoštol myslel na našu vlastnú skazu a smrť. Nesmrteľnosť, neporušiteľnosť či nepominuteľnosť – to boli pojmy, ktorými Gréci vyjadrovali vlastnosti božských bytostí. Pavol použil tieto pojmy, aby ľudia v Korinte ľahšie pochopili, prečo zdôrazňuje Kristovo zmŕtvychvstanie.

Obdobie 1. storočia nášho letopočtu bolo časom, keď sa v rímskej ríši šírili mystériá z Orientu. Pohania opúšťali naivnú vieru v bohov na Olympe a vyššiu kvalitu života hľadali v tajuplných orientálnych kultoch, ktoré sľubovali získať novú životnú silu podobnú tej, ktorú ponúka jarná príroda. V súčasnosti sa môžeme dočítať o rôznych celebritách zo šoubiznisu, ako berú povzbudzujúce elixíry a oživujúce kúry, podstupujú plastické operácie a navštevujú meditačno-telocvičné kurzy, aby si predlžili mladosť, zvýšili svoju atraktivitu, doplnili zásoby svojich síl. Niektoré z týchto praktík sú spojené aj s tajomnými obradmi. Niečo podobné bolo módne aj v čase začínajúceho kresťanstva, ktoré tiež pochádzalo z Orientu, a pohanom sa mohlo javiť ako ďalšia zaujímavá ponuka na zvýšenie kvality života. Apoštol Pavol na túto túžbu odpovedal: Áno, ponúkame lepší život, ale nielen jeho predĺženie pred smrťou, lež samo víťazstvo nad smrťou.

Toto víťazstvo Pavol vyjadril pojmami pohltiť (absorbovať) a obliecť sa do nových šiat. Ako v prírode pohltí lev slabšieho protivníka, tak Kristovo víťazstvo pohltí samotnú smrť. Ako sa v gréckom divadle herec obliekol za bájneho hrdinu i za božskú bytosť, tak si naša smrteľná existencia oblečie nesmrteľnosť. Kým prirovnania použil apoštol z gréckeho kultúrneho prostredia, vysvetlenie prevzal zo židovského duchovného zázemia. Smrť je smrťou, lebo zabíja svojím ostňom, ktorým je hriech. Hriech je hriechom, keď sa jeho moci klaniame. Preto nemala pravdu babička z toho vtipu. Moc hriechu je to, čo nazývame diablom. Nie samotný hriech. Ale presvedčenie, že s touto mocou treba byť zadobre, ustúpiť jej, dať jej priestor, lebo sa musí. Podľa Pavla táto moc zabíja toho, kto jej uverí. Obracia sa proti tomu, kto uverí, že ju môže použiť. Ako v dobrodružnom filme, keď násilník, ktorý vytiahne nôž, aby zabil svojho protivníka, sa pri súboji sám naň napichne, tak hriech, ktorému sme dali moc nad sebou, zabíja nás. Apoštol k smrtiacej trojici priradil aj zákon. To je pojem zo židovského myslenia. Zákon je čosi ako agent hriechu. Ten, ktorý presne odmeria a započíta náš hriech. Pavol sa vďaka Kristovi naučil, že zákon neodstraňuje hriech a smrť, ale ich len potvrdzuje ako prokurátor na súde.

Ako Kristus pohltil smrť, hriech a jeho agenta – zákon? Sv. Augustín to kedysi nazval: posse non peccare (nie je viac nutné hrešiť). Pred Kristom sa muselo hrešiť – lebo, ako sa vraví, hrešiť je ľudské. Túto výhovorku by sme nemali brať ako poľahčujúcu, ale ako nebezpečnú okolnosť. Ak hrešiť je normálne ľudské, a teda nutné, aj smrť je nutná. Kristovo víťazstvo však znamená, že hrešiť nemusíme, že hriechu neveríme. Lebo v tom je jeho podstata. Vo viere v neho.

Tohto roku bol dlhý fašiang. Niektorí možno využili príležitosť a zúčastnili sa bálu či plesu. Na tie lepšie plesy sa patrí primerane obliecť. Kedysi boli častejšie maškarné plesy. Na dedinách sa naši ľudia preobliekali za masky inšpirované obrazmi zvierat. V mestách sa obliekali za veľké dámy a veľkých pánov, aj keď nimi zväčša neboli. Prvé masky v Benátkach sa vraj objavili už v 13. storočí a pôvodne nešlo o hru na skrývačku, ale zakrytie rozdielov medzi chudobnými a bohatými, ľuďmi podriadenými a vznešenými. Obyčajný človek sa v maske mohol cítiť aspoň na krátky čas fajnovým človekom.

Kresťanstvo oblieka človeka do Kristovej masky. Jeho maska nemá podobu dlhých vlasov a brady, ani dlhého plášťa, ako vidíme na známych Ježišových obrazoch. Jeho maska má podobu pokojného a radostného srdca, ktoré vie, že môže nehrešiť, že môže veriť, dúfať a milovať. Vlastne stačí, že sme práve s touto jeho maskou, s touto jeho tvárou a jeho srdcom zadobre.