Jn 14,15-21

KM:

V kostole sme zvyknutí na to, že sme tu viacerí spolu, ale hlavné slovo má zväčša len jeden z nás. Dnes sme si to pripravili tak, že budeme hovoriť dvaja. Keďže s niektorými našimi deťmi slávime dnes prvé sv. prijímanie, prvé prijatie Ježišovho sv. chleba, Maruška, ktorá pripravuje programy pre deti, nešla s deťmi do domčeka, ale zostali sme všetci spolu. V kostole hovoríme najmä o Ježišovi. To, čo si dnes chceme povedať, nie je však len niečo ďalšie o Ježišovi, ale chceme si priblížiť, ako on sám hovorí k nám. Podľa dnešného evanjelia Ježiš povedal učeníkom, že príde ako Duch pravdy, ako ten, čo potešuje a povzbudzuje. Nazýva sa duch alebo dych, lebo nás nepovzbudzuje zvonka – ako fanúšikovia, čo povzbudzujú svojich obľúbených hráčov –, ale povzbudzuje nás zvnútra, akoby dýchal, teda myslel a konal priamo v našom rozume a srdci. Takémuto povzbudeniu hovoríme inšpirácia z latinského inspiráre (vdýchnuť). Toto je vlastne podstata náboženstva. Nerobiť niečo len navonok, ale pomocou toho, čo robíme navonok, zachytiť Božie oslovenie a konanie v nás, aby sme potom z toho, čo je do nás vdýchnuté, sami hovorili a konali. 

Maruška:

Milé deti, možno ste to zažili aj vy, že ste sa na nejaký čas ocitli v novom prostredí, kde ste aj chceli byť, aj vám bolo smutno, že pri sebe nemáte mamu alebo ocka alebo iných ľudí, ktorí sa o vás starajú a ľúbia vás. Keď som ja bola malá a bola som v škole prírody alebo na letnom tábore, cítila som sa až slávnostne, keď prišiel list z domu. Listy sa písali rukou, a tak som vedela, že držím v rukách niečo, čo písala mama alebo ocko, alebo kde možno niečo dokreslila sestra. To, čo bolo v tom liste, nebolo až také dôležité, ako to, že ho pripravili a poslali, lebo mi tým ukázali, že na mňa myslia, aj keď nie sme spolu. Dnes si už listy nepíšeme. Máme iné prostriedky na posielanie správ. Posielate si aj vy s rodičmi správy?

Ja mám už dospelého syna, ktorý žije v zahraničí. Nevoláme si každý deň, ale keď vidím obrázok, vtip, správu, ktorá by ho potešila, pošlem mu to cez Whats Up alebo Messenger a ja tiež náhodne dostávam správy od neho. Nemusíme sa veľa rozprávať, ale vieme, že sme na seba nezabudli. Počula som už, že si ľudia nechávajú odkazy aj v miestnostiach budov postavených v hre MineCraft. Na konci sv. omše minulú nedeľu som vás poprosila, aby ste si skúsili všimnúť to, čo som nazvala prejavy Božieho ducha – dobré veci, ktoré sa dejú v každodennom živote. Podarilo sa vám to?

Mne sa páčila takáto správa: V jednom holandskom supermarkete si všimli, že tam dopoludnia chodí veľa dôchodcov, ktorí sa nemajú s kým porozprávať. Zamestnanci sa teda rozhodli vyhradiť jednu pokladňu pre takýchto ľudí a napísali tam: „Ak sa chcete porozprávať, ste tu vítaní, ak sa ponáhľate, použite prosím inú pokladňu.“ Takže, čo myslíte, prečo som vás poprosila, aby ste si skúsili začať takéto veci všímať?

V dnešnom čítaní sme počuli: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ Pre mňa sú príbehy, o ktorých sme hovorili, presne takými odkazmi ako boli listy od rodičov v tábore alebo správy od syna na Messengeri. Keď sa zahráme na detektívov a začneme tieto odkazy vyhľadávať, budeme mať možnosť tešiť sa z Božej prítomnosti v našom svete. Ak by sme náhodou aj zabudli, každú nedeľu máme príležitosť cez príbehy ľudí, ktorí sa s Ježišom stretli, a cez sv. prijímanie, zažiť, že patríme do Božej rodiny, a odkazy od Ocka v nebi síce neprichádzajú na náš mobil alebo hodinky, ale cez ľudí a príbehy okolo nás. Navyše, keď toto zažijeme, môžu sa z nás samých stať poslovia, ktorí dobrú správu o jeho láske roznášajú ďalej. Na záver sa s Vami ešte podelím o príbeh, ktorý nám zvykol rozprávať náš pán farár v Anglicku. V ich kostoloch, rovnako ako v našich, je často na okne, na stene alebo na oltári obraz Božieho oka. Ten p. farár v Anglicku spomínal, ako ho zvykol jeho otec napomínať: „Vidíš? Boh ťa sleduje, vidí všetko, čo urobíš aj v skrytosti, a keď raz zomrieš, všetky tvoje skutky sa budú čítať pred zástupmi svätých.“ Potom p. farár pokračoval: „Keď som už bol kňazom, prišla za mnou raz jedna pani a povedala: Keď som bola malá, mala som babku, ktorá mi v kostole ukazovala Božie oko a hovorila: Vidíš to Božie oko? Pán Boh ťa má tak rád, že z Teba nevie oči spustiť!“

KM:

Dnešné čítanie z evanjelia končilo Ježišovými slovami o vzájomnej láske medzi ním, Bohom Otcom a nami. Hovoríme tomu spoločenstvo alebo vzájomné prijímanie, sv. prijímanie. Takéto spoločenstvo najkrajšie prežívame, keď sa spolu rozprávame a pohostíme. Prvé sv. prijímanie potom znamená, že deti už nielen nás dospelých počúvajú, ale že vo svojom rozume a srdci aj vedia spoznať Božie oslovenie a konanie, aby z toho, čo je do nich Bohom vdýchnuté, samy hovorili a konali. Veľmi im to želáme a chceme ich v tom naďalej sprevádzať a podporovať.