Autor1 Kor 15,12.16-20
Čo je hlavným znakom toho, že sme kresťania? Mnohí odpovedia: Pozná sa to podľa toho, že chodíme do kostola. Áno, ak by sme nechodili, väčšina z nás, čo sme teraz spolu, by sme sa ani nepoznali. Ale predsa: Je to hlavné? Niekto by sa mohol prihlásiť a pripomenúť: Nestačí chodiť do kostola, treba morálne žiť. Opäť možno súhlasiť, ale môžeme sa robiť lepšími ako iní ľudia? Nestaneme sa nemorálnymi už preto, že sa cítime byť lepšími ľuďmi?
Keď písal apoštol Pavol svoj list korintským kresťanom, neposielal nikoho do kostola. Kresťania žiadne kostoly ani nemali. Predpokladám, že v tej dobe sa ľudia nejako sobášili a svojich zomrelých s úctou pochovávali, ale cirkev ešte nemala na to žiadne predpisy ani obrady. Niektorých ľudí v Korinte Pavol osobne pokrstil, ale počas hádok v tejto farnosti si ironicky povzdychol, že chvalabohu, pokrstil som len niekoľkých, a tak nevznikol dôvod, aby sa na mňa niekto odvolával (1 Kor 1,14-15). Aj preto sa apoštol radšej predstavuje ako hlásateľ blahozvesti, ako hlásateľ šťastného, radostného života. Na rozdiel od „učiteľov šťastia“, ktorých knihy si dnes ľudia kupujú alebo sledujú ich vystúpenia na internete, Pavol hovorí: Hlásam radostnú zvesť nie múdrymi rečami, ale mocou Kristovho kríža (1 Kor 1,17). V 15. kapitole svojho listu apoštol dopĺňa reč o Kristovom kríži rečou o Kristovom zmŕtvychvstaní. Ak ho pozorne čítame, zaujme nás, že viac ako Kristovo zmŕtvychvstanie snaží sa dosvedčiť naše zmŕtvychvstanie. Preto napísal: Ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď on nevstal, načo je nám viera, načo nádej v Kristovi?
Nie každý chodí do kostola, ale väčšina ľudí si vie predstaviť, o čo v kostole ide. Ešte viac ľudí uznáva potrebu morálky. Môžeme len hádať, čo si na kresťanskom náboženstve cenili ľudia, ktorí sa dali v Korinte pokrstiť, ak im apoštol píše, že mať len v tomto živote nádej v Kristovi je nanič. Čo tým Pavol myslel? Mať nádej v tomto živote, to bol postoj ľudí Starého zákona. Možno budeme prekvapení, ale židovské náboženstvo sľubovalo za vernosť Bohu dobrý život na zemi a posmrtný život sľubovalo cez deti, ktoré Boh tým ľuďom požehnal. Oproti pohanom bol rozdiel v tom, že dobrý život bol odmenou za poslušnosť Bohu čiže za morálku. Mať takúto nádej na dobrý život na zemi v Kristovi je podľa Pavla číry nezmysel, keďže vieme, že Ježiš skončil na kríži. Preto ohlasuje, že kresťanská nádej je v jeho zmŕtvychvstaní, ktoré sa krstom a vierou stáva aj naším zmŕtvychvstaním.
Veriacich Židov by sme dnes mohli prirovnať tzv. konzervatívnym kresťanom, ktorí sa angažujú za tradičnú rodinu a presadzujú tradičné morálne predstavy či hodnoty. Nepatrí sa konkrétne menovať, ale až do nástupu pápeža Františka vo viacerých krajinách sveta predstavitelia našej cirkvi podporovali politikov, ktorí sľubovali, že zabezpečia v parlamente zákony podporujúce tradičnú morálku či tradičné predstavy o nej, hoci tí istí politici boli agresívni, skorumpovaní a v osobnom živote celkom nemravní. Kresťanov v Korinte by sme zasa mohli prirovnať tzv. progresívnym kresťanom, ktorí radi intelektuálne diskutujú, náboženské aktivity si volia podľa svojich estetických nárokov a vlastnú sebarealizáciu pokladajú temer za naplnenie Božej spásy. Pavol konzervatívcom svojej doby hovoril, že Kristus neprišiel, aby zabezpečil morálku. Na to stačili aj farizeji a niektorí filozofi. A modernistom zasa hovoril, nech z Krista nerobia dizajnéra svojej osobnej realizácie: Ak len v tomto živote (pre naše momentálne šťastie) máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus naozaj vstal z mŕtvych (1 Kor 15,19-20).
Kto naozaj v neho verí, ten teda nielen verí, ale s Kristom aj vstal z mŕtvych. Ako sa to pozná? Asi nás prekvapí, že v údajne temnom stredoveku mnísi sv. Bernarda, zvaní cisterciáti, prirovnali zmŕtvychvstanie skúsenosti erotickej lásky. Inšpiráciu našli v knihe Starého zákona, ktorá nesie názov Veľpieseň alebo Pieseň piesní, a básnicky opisuje ľúbostný vzťah dvoch ľudí, ktorí vo vzájomnej láske zabúdajú na seba i na čas, ktorý plynie. V Starom zákone bola skúsenosť tejto lásky obrazom pre lásku Boha k svojmu národu, keďže táto láska je vždy konkrétna (teda telesná), aj úprimná, neprivlastňujúca (teda duchovná). Tak aj zmŕtvychvstanie je dôsledkom lásky, ktorá pre niekoho žije až zomiera, a zároveň je skúsenosťou, že milujúci človek je premieňaný do nového života, novej formy svojho jestvovania.
Takže neplatí, že chodíme do kostola a sme lepší ako ostatní a môžeme sa preto nádejať, že Boh nás odmení a vstaneme z mŕtvych, ale platí opak: Vďaka Kristovi vstali sme z mŕtvych, a preto poslúchame Boha, milujeme bratov a sestry a chodíme radi aj do kostola. Prajem nám všetkým, aby sme sa v tomto pochopení navzájom podporili a nezaradili sa medzi konzervatívnych ani progresívnych, ale medzi Kristom premenených. Nech skutočnosť, ktorú žijeme, potvrdí naše očakávania a overí našu vieru!